Prečo píšem XXII, čiže pokus o novú dohodu so sebou samým
GT Silvester Lavrík - Prečo píšem XXII
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Na dvore mám obľúbené miesto. Lavičku pod stenou. Len čo si sadnem, zvery vedia, že nastal čas kochať sa. Moje poldruhakilové tigre mi vyskočia na kolená, Puf na pravé, Muf na ľavé. Sliepky zanechajú stokrát prehrabané hriadky a po zložitých a nevypočítateľných dráhach sa začnú približovať. Kohút stuhne, nakloní hlavu nabok a znehybnie. Do kŕmidla priletia sýkorky, práve som im nasypal. Spoza rohu nakúka lúpežný kocúr - bezdomovec. Za plotom počuť potok, za potokom vidno les. Buky, hraby, sem-tam breza, dub.
Na svojej obľúbenej lavičke sedím bez slova a bez pohnutia a je mi tak dobre, že sa mi nechce ani len pohnúť. Mám rád túto chvíľu tesne pred zotmením. Zvuky, farby a vône, ja uprostred a zároveň v akurátnom odstupe, jesenný gobelín na dosah. Dýcham zhlboka, pomaly, slastne prižmurovať oči ma naučili Puf & Muf.
Lenže čosi tu nehrá. Do tichej radosti ide čosi zapárať. Podkušovať. Domŕzať. Keby to bol sused s fľaštičkou červeného, ako sa to občas stane, keď zbadá, že som sa prestal motať po dvore, dnes sa zatajím. Inokedy sa mu poteším, ale dnes nie. Keby nebodaj zabzučal mobil, nechám ho, nech si bzučí.
Ibaže horšie sa mi ide stať. Kohút to vie prvý. Vykročí smerom ku kurínu, trochu neistým krokom, od istého času už ani on nie je, čo býval. Sliepky ho jedna za druhou nasledujú, dojímavo ťarbavé zadky sa postupne strácajú v šere. Mačkám som sa zunoval tiež, takýto nanič nespokojný. Aj sýkorky odleteli, tma hustne.
Pozriem sa smerom k hore. Medzi stromami je už úplne čierno, ale vrchovce ešte horia v nízkom svetle. Nádhera. Krása. Úžas. Ibaže – už stačilo. Je polovica novembra, o tomto čase už malo byť všetko lístie dole, spálené na tabak, hnedé. Stromy v ňom mali stáť po kolená, holé konáre asketicky otužilé, pripravené na sneh, mráz, studený vietor. A ja sa tu kochám manieristicky dokonalým jesenným západom slnka. V tričku s krátkymi rukávmi. V polovici novembra!
No a potom tie sliepky. Svoje si odžili, viem to, mali sme ich vždy, trojročná je dobrá akurát tak do polievky. Toto je totiž môj ďalší problém. Sama do hrnca neskočí. Nesadne si na klát a neodtne si hlavu. Boli časy, keď som to dokázal urobiť bez rečí. Bez rozmýšľania. Kedysi som o tom aj poviedku napísal. Dnes ma už aj pomyslenie na to desí.
Nie, nestal sa zo mňa budhistický krasoduch. Slepačiu polievku mám zo dňa na deň radšej. Len tú špinavú a krutú robotu keby za mňa niekto mohol urobiť. A nejde tu ani tak o stratu odvahy, či mužnosti, hoci som nedávno čítal, že ešte pred tridsiatimi rokmi stisk mužskej ruky bol o pätnásť kíl silnejší, než stisk tej ženskej a dnes sú už na tom rovnako. Dáky mľandravý som ostal, priveľmi kultivovaný, či čo.
Spohodlneli sme. Tak veľmi, až sa tá naša pohodlnosť mení na hlúpy nevďak. Radi sa nechávame pozývať k prestretému stolu, sadáme si k nemu veselí a vyšportovaní, pleť ošetrená, telesné funkcie vyladené, myseľ vyrovnaná. Prichádzame zo sveta, ktorý sa tvári, že kurence, čo máme na tanieri, sú chrumkavo opálené zo solárka, v ktorom sa zastavili idúc z fitka.
A keď som už začal o tej mužnosti, tak ešte drobnosť. Nežiada sa mi ju dokazovať nijako. Ani stiskom ruky ako od drevorubača, ani srdnatým stínaním hydiny. Nakoniec, pokiaľ ide o tú moju, príroda urobila robotu za mňa. Do kurína sa mi nanosila lasica. Detaily vynechám, poviem len toľko, že k dnešnému dňu mi ostala jedna lenghorka, jedna jarabatá a – kohút.
A pokiaľ ide o tie farby jesene, nuž za seba, starnúceho bieleho muža, môžem povedať len toľko, že urobím všetko preto, aby takto o rok nebolo lístie, ak už nestihne opadať do Martina, na stromoch ani o deň dlhšie. A keby som mal o tom len písať, aj to je čosi.
