Mlieko snov
GT Zuzana Bartošová - Mlieko snov
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Niet sporu o tom, že benátske bienále je kultúrnou udalosťou globálneho významu. Tohoročné určite. Už jeho zvláštny názov Mlieko snov avizuje snahu kurátorky Cecilie Alemani nabúrať stereotyp výberu participujúcich umelcov, čo sa jej napokon podarilo. Väčšina národných pavilónov rešpektovala uhol pohľadu, ktorý hľadal a našiel výnimočné umelkyne ženy a prostredníctvom ich tvorby poukázal na aktuálne trendy vizuálneho, teda multimediálneho, už dávno nie len výtvarného umenia.
Cecilia Alemani priznáva, že si názov bienále požičala z knihy surrealistky Leonory Carrington. Zaujalo ju na nej akcentovanie predstavivosti ako sily, ktorá pretvára a oslobodzuje existujúci svet vrátane metamorfóz ľudskej identity. Hoci je tento aspekt prítomný v surrealizme ako takom, výstava Mlieko snov sa ním zaštítila hľadajúc „aktuálnu definíciu človeka“. Možno dodať, že vrátane jeho tela a bytia, sexuality i túžob, v ktorom hrá nezameniteľnú úlohu prežívanie materstva. Prostredníctvom tvorby ženských autoriek sa v expozíciách navyše objavil sociálny aspekt ich životov – práca: starostlivosť o deti a domov. Veď hlavnú cenu bienále získal pavilón Spojených štátov, kde Simone Leighová svojimi sochami úsporných tvarov upozorňuje na pracujúce čierne ženy – citujem:„vynechané z histórie“.
Stredoeurópske pavilóny, maďarský a rakúsky, si reminiscencie na surrealizmus, hlavnú tému bienále, vysvetlili ako možnosť koketovať s gýčom. Napokon, neboli jediné. Surrealizmus akcentuje príbehy, a tie sú často zradné. V nich sa môže menej presvedčivý talent stratiť a zabudnúť, že mu išlo o umenie. A tak sa môžeme paradoxne tešiť, že spoločný, český a slovenský pavilón ostal bez expozície. Čo keby nášho kurátora inšpirovali najbližší susedia? Nápis na dverách pavilónu oznamuje, že ho opravujú. Bočnú stenu zakrýva plachta, za ňou však nikto nepracuje. Asi to bude výhovorka. Ilustruje biedu našej – slovenskej i českej – aktuálnej kultúrnej politiky. O tom snáď netreba nikoho presviedčať.
Tohoročné bienále neskrývalo snahu prepísať dejiny umenia ženskými menami. Známymi, aj tými, ktoré doposiaľ – a určite neprávom – ostali skryté. Tvorba Meret Oppenheim, Very Molnár, Alexandry Exter, Niki de Saint Phalle, ale aj Márie Bartuszovej či jej predchodkyne Aletty Jacobs ničím nezaostávajú za presvedčivosťou diel svojich mužských rovesníkov.
Ďalšou snahou bienále bolo potlačiť europocentrizmus, teda nespravodlivosť dejín svetového umenia voči tretím krajinám, a to zastúpením množstva autoriek z Ázie, Afriky a južnej Ameriky. Ich sugestívne veľkorozmerné kompozície plné príbehov však budili dojem, že dostali od kurátorky bienále zadanie a získali grant na realizáciu diel. Spektakulárnosť spochybňovala pocit, že ich vytvorili vo voľnom čase pre svoju radosť. Tie autorky, čo odišli zo svojich rodísk a tvoria v Oslo, Berlíne či New Yorku, zrejme našli sponzorov na svoje diela.
To, že väčšina z nich nemá akademické vzdelanie im na jednej strane dáva možnosť snívať o svojom živote v šťastnejších farbách, ale na strane druhej, obrazy ich vnútorných svetov sa vďaka naivnému výtvarnému prejavu napriek rozdielnym krajinám, kde žijú, na seba podobajú. Z pripojených kurátorských textov sa návštevníci dozvedeli o výtvarných aktivitách autoriek, ale myslím, že by bolo zaujímavejšie poznať ich jedinečné ľudské osudy. Navyše, práve tie potvrdzujú autenticitu neškolenej tvorby. Na tomto základe bolo možné sprísniť výber diel participujúcich autoriek, ktorých bolo v Arsenale na prestížnej panoramatickej prehliadke jednoducho priveľa.
Sloboda k výtvarnému umeniu posledných dvoch storočí počnúc príbehmi romantikov patrí. Napriek peripetiám a ostrakizovaniu sa jej moderní a avantgardní autori nevzdali. Všetci výnimoční vydržali ťažkosti svojich ľudských osudov, aby zachránili to, čo milovali. Umenie a jeho slobodu vyjadrenia. Z tohto pohľadu vnímam niekoľko expozícií tohoročného bienále. Viacero pavilónov, medzi nimi taliansky, v ktorom prekvapila hĺbka tajomstva, minmalistický španielsky aj meditatívny ukrajinský, nerešpektovali tému zadania. Ich expozície však boli presvedčivé. Tolerancia organizátorov bienále k ich inakosti ubezpečuje, že sloboda názorov je základnou hodnotou aj vo svete prezentácie súčasného vizuálneho umenia. A to je dobrá správa.
