Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.40 v Rannom ladení.
Vo vodách literatúry
GT Peter Prokopec - Vo vodách literatúry
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Rád behávam okolo Dunaja. Vybieham z bytu na Legionárskej, prebehnem cez Blumentál a Obchodnú až na Židovskú, odkiaľ sa dostanem na Most SNP a potom pokračujem cez Sad Janka Kráľa a Starý most naspäť do centra Bratislavy. Je to moja obľúbená trasa, počas ktorej sa nezabudnem aspoň chvíľu dívať na hladinu rieky.
V septembri som sa zúčastnil závodu, ktorý viedol cez Starý most – najprv v smere do Petržalky a po menšom okruhu naspäť do Starého mesta. V hlave mám obraz, ktorý som síce videl iba zvnútra, ale o jeho podobe mám jasnú predstavu: dvetisíc bežcov a bežkýň v dlhom rade rytmicky tepe botaskami do podkladu a predsa nevyvedú z rytmu pokojný tok rieky pod nimi.
V októbri sa zasa uskutočnil iný závod, ktorý viedol z Devína až k cieľu vedľa Slovenskej národnej galérie. Aj v ňom hral Dunaj svoju úlohu. Tentoraz však bežeckú skupinu sprevádzal po jej boku. Zdalo sa, že jeho prúd nás tlačí dopredu a snaží sa nám pomôcť.
Dunaj je jedným zo stavebných kameňov Bratislavy, hoci jeho konzistencia je kameňu vzdialená. Bez výčitiek môžeme povedať, že Bratislava stojí na vode. Rieka tečie a odnáša významy slov ako spadnuté lístie blízkych stromov.
Prúdiaca voda tvorí mestá a nezáleží na tom, aké široké má koryto. Pamätám si na úzku rieku Poprad, ktorá spája dve mestá mojej mladosti – Svit a Poprad. Keď sa človek vydá po jej brehu, prejde z jedného do druhého a naopak.
Rieka je tiež dobrou metaforou pre literatúru. Jej pokojnú hladinu vnímajú ľudia, ktorí okolo nej kráčajú. Berú ju ako súčasť prostredia, niekto jej venuje väčšiu pozornosť, iný menšiu. Ale keď do nej človek vstúpi, uvedomí si silu spodných prúdov. Búrlivo sa medzi sebou prepletajú a vytvárajú životaschopný organizmus.
Nie je prekvapením, že poetické obrazy a prozaické vety dokážu vznikať pri pohľade na plynúcu rieku. Voda sa prispôsobuje nádobe, prečo by sa teda nemohla prispôsobiť ľudskej mysli? Mám pocit, že v prúdení vody je ukrytých toľko kníh, že by nám vystačili na celú knižnicu. Netuším, o čom sú, ale keď píšem tento text, som si istý, že tam niekde pod hladinou sa nachádzajú verše o odseky, ktoré čakajú na svoje vylovenie.
V stredu 26. októbra sa konalo slávnostné vyhlásenie literárnej ceny Anasoft litera. Tento rok sa udialo na netradičnom mieste. Hostí privítala paluba lode, ktorá kotví na Dunaji a funguje ako reštaurácia a bar. Z nábrežia sme kráčali po úzkom mostíku a vchádzali do priestoru, ktorý obmývala zo všetkých strán voda. Pamätám si, ako do plavidla mierne narazila vlna a rozhovory sa na malý moment prerušili, pretože ich aktéri a aktérky zacítili, že chýbajúca pevná zem pod nohami nie je vždy iba rečnícky obrat. Bolo príjemné sledovať ľudí, ako si našli čas a ponorili sa do programu, aby si mohli vychutnať tento sviatok slovenskej prózy.
Je dobré, že Anasoft litera má za sebou už 17. ročník. Stala sa pevnou súčasťou slovenskej literárnej scény a propaguje diela, ktoré si to zaslúžia. Nech je teda jej ďalšia plavba úspešná. Žijeme totiž v dobe, ktorá dokáže vyplaviť rôznu špinu. Keď vstúpime do vôd slovenskej alebo svetovej literatúry, je šanca, že sa v nich očistíme od bahna, ktorým sa niekedy musíme brodiť.
