Prečo píšem XXI, čiže vážme si rýdziky
GT Silvester Lavrík - Prečo píšem XXI, čiže vážme si rýdziky
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Tento rok je k nám jeseň nesmierne láskavá. Babie leto sa neostýcha, ohuruje ako oslnivo krásna zrelá žena, ktorá pozná svoju cenu a má odvahu byť so svojím životom spokojná. Deti odrastené, muž sa niekde kutre vo svojich záľubách - v knižnici, ateliéri, garáži. Ona sa konečne môže venovať sama sebe. A tak sa prechádza krajinou, oprávnene znovu zaľúbená do vlastných farieb, vôní, zvukov. Sú vyzreté, sýte, zrozumiteľné.
Cez víkend som si ich užil do vôle. Domov som priniesol za kôš rýdzikov, voňali po masle a lieskovcoch. Plný odhodlania žiť som si v pondelok ráno zalial čaj a sadol za pracovný stôl.
Na Kyjev útočia kamikadze drony. Chystá sa razantné zdražovanie cigariet. Rusi chcú budiť hrôzu – presúvajú atómový vlak aj supertorpédo. Namiesto poštára zazvonil exekútor. Výhodné tarify mobilných operátorov končia. Jágr o egoizme v NHL. Po ejakulácii chrípka. Toto všetko na mňa vychŕlil internet v jedinej minúte, o 08:09, v pondelok 17. októbra 2022. To všetko sa udialo, kým som sa kochal bukolikami, ako nejaký od života odtrhnutý vergílius.
Pravdaže, ono to tam bolo aj pred tou ôsmou. Navyše, podstatná časť problémov, ktoré na mňa takto vyskočili, je oveľa staršieho dáta. Trebárs naše problémy s Ruskom. Nezačali ani po 24. februári 2022, ani v roku 2014, keď anektovalo Krym. Dokonca ani rozpadom Sovietskeho zväzu v roku 1991 nie. No v pondelok ráno, desať minút po ôsmej, ma ničivá sila ich aktuálnej naliehavosti zasiahla nanovo a uhnúť niet kam.
Cez obedňajšiu prestávku som si zapol rádio. Dve eko-aktivistky obliali kečupom van Goghov obraz Slnečnice. V Británii ich kolegovia rozlievali mlieko po supermaketoch, lebo chcú ľudstvo nasmerovať k rastlinnej strave. No a ten terorista na Zámockej. Síce zavraždil ľudí, ktorí sa previnili len tým, že sa odvážili byť sami sebou, no jeho manifest je hlavne antisemitský. A ja zatiaľ zbieram rýdziky.
Ešte pred víkendom ma rozrušil dokumentárny film s názvom Taming the Garden (Krotenie záhrady). Milionár amputuje z krajiny urastené storočné stromy aj s koreňmi a preváža ich na miesto, kde sa snaží zhmotniť svoju predstavu o rajskej záhrade. Len preto, že si to môže dovoliť. A do toho všetky tie ďalšie jóbovky, kontrapunticky podčiarkované banalitami propagujúcimi exotické dovolenky, výpredaje, zázračné vitamíny. Šialený festival márnosti. Tresol som päsťou do stola.
Hnev je zlý radca. Ale pohotový, uvedomil som si, kým som si fúkal boľačku. A možno predsa len, došlo mi v tej chvíli - zachráni nás to, čo nás tak spoľahlivo ničí. Túžba moderného človeka, presýteného komplikovanosťou doby, po bezstarostnej zábave. Vôľa strojcov biedy našich dní sa jej skôr či neskôr podvolí. Parlamenty, vlády, diktátori – všetci visia na šnúrke od gatí, ktoré túžia ostať žiarivo biele. A to má svoju váhu, ak ich chcú mať čisté a biele, ešte čistejšie a belšie - milióny. Lebo tie ich volia, alebo, prinajhoršom, nechávajú pri moci.
Túžba po pohodlí a blahobyte je naozaj globálny fenomén. Po luxuse za rozumnú cenu, prepytujem. Najviac po ňom bažíme my, čierni pasažieri na lodi svet, ktorých ešte len včera položili na policu. Urobíme všetko preto, aby sa z nás stali vázy. Trebárs aj začneme šetriť a učiť sa tolerancii, tú chvíľu, kým to bude v móde, nejako vydržíme.
Pri čakaní na koniec úporného leta, na dobré správy z Ukrajiny, či aspoň z domácich kolbíšť obsadených igráčikmi, ktorí nie sú schopní dokončiť ani tú najjednoduchšiu vežu z drevených kociek, sa už dokážem sústrediť iba na predpoveď počasia. Dúfam a bojím sa, nádej strieda sklamanie a ja neviem, na čo vlastne čakám. Aká predpoveď mi prinesie úľavu? Slnko, či dážď? Kdesi v kútiku mysle sa vytrvalo hlási túžba po živote vo svete, v ktorom budú mať hlavné slovo iné sily, keď nás už bohovia sklamali. A možno som ich sklamal ja, babylonský staviteľ, s odvahou trúfalo prekračujúcu hranice vlastných schopností. Aj ten rýdzik by bol lepší pán tvorstva ako ja.
Alebo trebárs včela. Dočítal som sa, že v okolí Lymanu, na oslobodenom území, našli mínu. Perfídne ruskí okupanti ju vložili do úľa. Lenže nevybuchla. Rozbuška bola zalepená voskom.
Život sa nepýta, či vládzeme. Zvyšuje tempo aj stávky. Bez ohľadu na to, či som on-line, alebo beznádejne off. Vždy išlo o všetko, lenže teraz ide o všetko a odrazu. Už sa pomaly bojím zapnúť čokoľvek. Viem, zatvárať oči je detinské. Ostávať bokom nepomáha. Len kde na to vziať sily? Nuž, ako som hovorieval, keď som učil deti lyžovať – kam chceš ísť, tam sa pozeraj.
Čo má s tým všetkým moje písanie? Trocha sa takto aj posmeľujem, veď strašidlo, ktoré má meno, už vlastne žiadne strašidlo nie je. Pomenovať chaos, triediť ho a nezblázniť sa z neho. To sa pri písaní dá. Viem, že niečo podobné som už kdesi na začiatku svojho uvažovania o tom, prečo píšem, hovoril. Lenže urobiť si inventúru v postojoch, hodnotách, argumentoch raz nestačí. Život nepoľavuje. Takže aby som sa nabudúce tak veľmi nezľakol, píšem.
