O ľahkosti
GT Alena Sabuchová - O ľahkosti
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Stará mama nasušila kôpor na zimu a zabalila ho do bielej plachty.
„Toto si vezmeš,“ povedala takmer obradne, ako keď si vypisuje na lístok odchody autobusov a zastrčí si ho za sklo sekretára. Kôpor je vraj proti temným silám a nočným morám. Ale normálne aj do kôprovky a kulajdy. Na druhej strane, keby sme odplašili všetkých našich démonov, kto by nám zostal, pýtam sa. „Do kulajdy rob vždy stratené vajíčko, tak ti žiaden démon neublíži, lebo mu bude chutiť,“ hovorí.
Veď toto. Občas kŕmim svojich démonov, zvykli sme si na seba.
Stará mama sa pýta, či si nevezmem poháre. Prežili v sekretári polstoročie. Mám pocit, že ten dom sa postupne stáva skladom nepoužívaných predmetov, ktoré treba komusi posunúť, aby ešte stihli nejaký jeden život. Haldy nepoužívaných obliečok s ružičkami, príborová sada na špeciálne príležitosti, ktorých bolo akosi málo... Všetko odložené, neviem, asi na lepšie časy. Sú už na rade? Mám ich vyčkávať na dvanásťkrát preloženej plachte s pravidelnými záhybmi?
Dostala som snubák po mojej brababičke Márii. Má červené očko, pár škrabancov a vtipnú story. Starý otec si ho vrámci dedičstva po rodičoch, ktoré pozostávalo z dvoch obrúčok a zásnubného prsteňa, doslova vyžreboval zo servítky. Nosím ho na jedinom prste, na ktorom je mi dobrý a hovorím si, že toto sú tie koľajnice predkov, na ktoré nás postavili a povedú nás až do konca.
Poháre majú zlaté vtáčiky s radostne rozprestretými krídlami. Snažím sa vcítiť do ich pozície každý utorok a štvrtok večer, keď sa učím lietať na kurze vzdušnej akrobacie. Na staré kolená zo mňa bude možno povrazolezkyňa. Pokúšam sa vyšplhať na kovovú obruč a potom roztiahnuť ruky radosťou, kým ma neprekvapí gravitácia. Chcem sa pozerať na svet zvrchu a padať dole s gráciou, ale stojí to pár modrín, narazených prstov, mozoľov a odretej kože.
O chvíľu aj tak začnem nosiť rukavice, nič z toho mi neprekáža, vždy nanovo sa snažím vyhodiť zadok do vzduchu a lietať, hoci občas prestávam počítať neúspešné pokusy.
Padám dolu hlavou na žinenku a vedúci žonglérov sa ma pýta, či som v pohode.
„Ako kedy,“ hovorím a myslím to úprimne.
Keď hovorím o lietaní, myslím tým veľa práce a pocit ľahkosti ako odmenu. Trasúce sa laná na trapéze, ktoré len kopírujú môj nepokoj.
„Dýchaj, nič sa nedeje,“ hovoria mi zdola. Lano sa ustáli, spolupracuje. Učím sa trpezlivosti a balansu. Bolo mi to veľmi treba. Menej sa (o)púšťať a viac si veriť. Viac lietať, menej pozerať do zeme.
„Zľahka, drahá, zľahka,“ počujem občas za sebou starú mamu, ako keď vaľká cesto na rezance. Kýva sa jej stôl, aj to počujem celkom zreteľne, ale veci sú predsa pekné vo svojej nedokonalosti.
Je tu ďalšia jeseň. Stará mama berie malú motyčku, takzvanú hrobovú, vloží si ju do vrecka kabáta a ide na cintorín.
Alena Brindová – Z úst do ucha
o prababkách sa píše ťažšie
je to prazvláštna archeológia
bez veľkých príbehov a ušľachtilých tráum
šúpanie zemiakov, rajbanie dlážky
tajomstvá vhladené do zažltnutých tkanín
…
pritom ony určili, kadiaľ povedú brázdy
kde sa uloží to vykopané
kedy sa porušia rituály, vysype z hrncov
napíšu tieto riadky.
