Cesta vlakom nie je len prostriedok, ako sa dostať do cieľa. Môže byť aj časom, v ktorom môžeme rozmýšľať a vymýšľať. A presne o takej ceste vlakom vám vo svojej glose povie hudobník Daniel Salontay.
Reči o reči
GT Daniel Salontay - Reč o reči
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Sadám si do vlaku za tatom, s plánom napísať túto glosu. Starne a v posledných mesiacoch stráca slová a reč. Dosť sa pri tom na seba hnevá a ja pri telefonických rozhovoroch s ním zažívam bezmocnosť zvrátiť tento vývoj. Do kupé si nečakane prisadá známy. Hneď po prvej vete ho identifikujem ako výrečného posla, ktorý mi má zabrániť v písaní o strate slov, prázdnych slovách, formálnych jazykoch a generatívnych gramatikách vyvinutých matematikmi a nakoniec fascinujúcimi súvislosťami medzi prirodzenými a formálnymi jazykmi. Škoda tej glosy, pomyslím si a začínam analyzovať súvislý prúd slov spolusediaceho. Veľmi kultivovanou rečou s bezchybnou artikuláciou študovaného herca sa dozvedám, že ho nenapĺňa práca produkčného, ktorú robí. Alebo vlastne hrá. Rád by som rozptýlil mrak pochybností, ktorý sa začal vznášať v kupé, niečím motivačným ako „počúvaj hlas svojho srdca, máš len jednu rolu” a tak ďalej, no stanica Trnava neúprosne ukončila monológ skôr, než by bol môj spolucestujúci pripravený počúvať. Možno som si mal vziať na cestu pôvodne plánovanú knihu Franny a Zooey od Salingera. Náhodné nahliadnutie do nej po rokoch mi spôsobilo príjemný závrat nad majstrovstvom slova a predsavzatie čitateľského návratu do knihy, ktorá by bezpochyby odrazila slovnú inváziu vo vlakovom kupé.
Prichádzam k tatovi. Nedávno zachránený kocúrik, ktorý na niekoľko dní uviazol s hlavičkou zakliesnenou v plote, mu teraz celé dni sedí na kolenách a dívajú sa jeden druhému do očí. Hotový svätý obrázok. A vzápätí aj zázrak: otec spustí súvislú spŕšku slov o tom, ako mu mačiatko oznamuje blížiacu sa návštevu, uráža sa keď nemá pozornosť... Podobne ako pred chvíľou v kupé, zas nevnímam obsah, ale analyzujem artikuláciu, rytmus a melódiu reči. Tento veľký pokrok, návrat reči a dobrej nálady prisudzujem dlhým dialógom medzi starým maliarom a malým kocúrikom. Otec ma však vyvádza z omylu a predvádza mi „pískací” jazyk, ktorým sa dorozumieva s tigríkom a ktorý vyvinul dialógmi so svojím obľúbeným drozdom. Pískanie je rovnocennou súčasťou jazyka v osemdesiatich kultúrach sveta, odteraz aj v tej slovenskej.
Vznik jazyka a jeho technologického rozšírenia ako je písmo, sú dodnes záhadou, nad ktorou si vedci lámu hlavu. A situácia sa komplikuje, ak túto kategóriu rozšírime o ďalšie typy jazykov ako sú hudba, výtvarné umenie a komunikácia v iných druhoch, než je ten ľudský. Dar jazyka je niečo, čo si uvedomíme, až keď ho začneme strácať. A hoci ako prostriedok prenosu významu a obsahu je jazyk všeobecne dostupný a zadarmo, ani to nezaručuje bezpodmienečné a jednoznačné porozumenie a zhodu na oboch stranách komunikácie. Týka sa to hlavne prirodzených jazykov, v ktorých je podstatná ochota oboch strán dorozumieť sa. V špeciálnych situáciách nastupujú úpravy jazyka alebo jeho zúženie tak, aby sa dosiahla jednoznačnosť významu. Hovorí sa tomu kontrolované jazyky, v ktorých sa napríklad redukuje používanie superlatívov, prísloviek a nepravidelných slovies. Vďaka tomu je čítanie príručky užívateľa motorovej píly úplne iný zážitok, než Márquezových Sto rokov samoty napriek tomu, že sa obe knihy dajú otvoriť kdekoľvek a čítať útržkovito. Formálne jazyky, ktoré ovládli svet od dvadsiateho prvého storočia, používame denne, hoci si to neuvedomujeme. Sú to jazyky algoritmov a digitálnej komunikácie. Do lingvistiky zaviedli napríklad pojem prázdneho slova, akejsi neutrálnej entity bez prenosu významu. Presne to slovo viselo nad zhromaždením mladých ľudí pri sviečkach na zastávke Zochova v Bratislave, keď som sa tadiaľ večer po návšteve otca vracal domov. Slovo tisícich významov, ktoré sa nevyslovuje...
Lebo jeho definitívnym zvukom je ticho.
