Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.40 v Rannom ladení. Poetku a prekladateľku Milu Haugovú inšpirovala k novej glose príroda v okolí Zajačej Doliny, kde veľkú časť roka žije, píše, trávi čas s rodinou a priateľmi.
Archívy záhrady
GT Mila Haugová - Archívy záhrady
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Vychádzam z domu do mojej záhrady na Zajačej Doline pri Leviciach. Figa, na ktorej dozrieva rajské, zmyselné ovocie, sa rozrástla a dotýka sa verandy. Hneď vedľa nej „vinohradská“ broskyňa, čo znamená, že vyrástla rovno z kôstky (neustále vyrastajú hocikde malé ohybné stromčeky tam, kde sme zahodili kôstky: vyzerajú ako vyrezávaný drevený skvost). V zadnom dvore, v blízkosti zinkového suda na dažďovú vodu, sídlia maliny a černice, rozrastajú sa celkom svojvoľne napriek častému rezu. Napravo od nich malý kus dobrej pôdy (inak je záhrada pri trochu hlbšom rýľovaní plná kameňov: pred storočím tam muselo byť niečo postavené a neskôr zrúcané).
Na malej ploche obohatenej kompostom sú paradajky, paprika, v lete boli aj uhorky a teraz sa tam žiarivo žlto a oranžovo rozťahujú ozdobné tekvice. Kúpila som ich na jar ako cukiny, ale asi mi na trhu dali inú plantu. Na druhom kúsku dobrej pôdy zostali malé zakrpatené petržleny s korienkami ako tenký špagát.
Okolo pevného vysokého láskavca s červenou metlinou sa ovíjajú tenučké byle zelenej fazuľky, asi tiež druhá úroda, vyrástli zo semien, ktoré sa v horúcom suchom lete vysemenili a priznávam, nepozbierala som ich.
V rohu záhrady je malý krík granátového jablka, nedarí sa mu u nás, skúšala som v obrovskom kvetináči na zimu skryť to do pivnice, na jar sme ho vysadili do záhrady, trochu sa spamätal. Skúsim ho nechať vonku, prikryť slamou a vrecami, obložiť doskami.
Vavrín, teda bobkový list, som si pred mnohými rokmi doniesla od Jadranského mora. Pohľad naň mi vždy stisne srdce: túžim ešte raz vidieť more... aj muža, ktorý tam stál na skale, kde som našla kríček s ligotavými voňavými listami, pozeral na more a rukou si zacláňal oči. Sadila som s ním aj dve nádherné mišpule, každý rok je na nich množstvo hnedých plodov s trpkou chuťou, sladkosť získajú až prvými mrazmi.
Prestanem sa prechádzať a oberiem broskyne, večer ich zavarím. Moje jablone posledné roky menej rodia. Len tá najstaršia, bola dospelá už v roku 1954, keď sme sa sem prisťahovali, zarodila skvelé jablká, červené s malými bledozlatými škvrnkami. Jedli ich radi, aj otec, aj mama a samozrejme ja: nosila som si ich denne na desiatu do školy často až do jari.
Štyri hrušky: dve majú 50 rokov, Williamsova mala toho roku len dvanásť plodov, trojročná životaschopná Alexanderka už štyri.
Ach, skoro som zabudla na malú trojročnú jablonku, statočne nesie svojich päť tehlovočervených plodov, volá sa Idared. Ida je meno priateľky, ktorú poznám od dvanástich rokov, presťahovala sa k dcéram do Olomouca, chýba mi.
Večer, keď sa zotmie, zažiari v záhrade dvanásť svetielok od priateľky Dany, vyžiaria to, čo si nazhromaždili od slnka cez deň. Stmieva sa čoraz rýchlejšie, keď píšem túto glosu, je 22. september, včera bola jesenná rovnodennosť. Dýcham chladný čistý vzduch.
Na konci záhrady pri modrozelenej bráne stojí košatá dula, jej plody presvitajú cez jemne chĺpkaté listy (aj samotný plod je pokrytý akoby jemnou kožušinou); žlté plody žiaria ako blízke hviezdy, keď na ne zasvietim baterkou: zatváram bránu.
V archíve záhrady sú aj kocúr, ježko, osy, lúčne koníky, o nich podám správu inokedy.
