Ťažkosti s ideológiou
GT Zuzana Bartošová - Ťažkosti s ideológiou
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Začiatkom septembra som navštívila Lisabon. Mesto, v ktorom som predtým nebola, hostilo medzinárodnú umeleckohistorickú konferenciu s názvom Globalizovať avantgardu. V poradí ôsmu organizovala Európska sieť pre výskum avantgardy a moderny, ktorá pôsobí na Katolíckej univerzite v Leuvene. Založili ju v 15. storočí, a dodnes je najväčšia v Belgicku, dokonca podľa Wikipédie patrí k najlepším germánskym vysokým školám na svete. Na konferenciách, ktoré univerzita organizuje, som sa už zúčastnila v Helsinkách aj v Paríži, ale ideologický tlak som nikdy necítila. Navrhla som liberálne témy a napriek tomu ma pozvali.
Vynikajúco organizovanú konferenciu hostila Fakulta sociálnych a humanitných štúdií Novej univerzity v Lisabone. Temer dvesto historikov výtvarného umenia a literatúry 20. storočia z celého sveta tri dni paralelne prednášalo a diskutovalo v deviatich sekciách. Každý večer sme sa všetci stretli na prednáške medzinárodne uznávanej osobnosti. Môj príspevok Pierre Restany a jeho vklad ku globalizácii – Akceptácia vizuálnych umelcov bývalých socialistických krajín na medzinárodnej mape neoavantgardy v jedinej frankofónnej sekcii prijali kolegovia s porozumením.
Niet sporu, že Pierre Restany počas druhej polovice 20. storočia výrazne prispel ku globalizácii výtvarného umenia. Teoretik skupiny Nových realistov v Paríži sa ich tvorbe a propagácii celý život zanietene a oddane venoval. Nemal však žiadne predsudky voči mladým talentovaným umelcom z krajín vtedajšieho socialistického bloku. Tým, ktorí ho mali možnosť stretnúť v Paríži, ako poľská sochárka Alina Szapoczników, či náš Alex Mlynárčik, prijal do svojho okruhu. So samozrejmosťou sa im venoval. Otváral im výstavy a písal o ich tvorbe.
Pierre Restany bol žiarivý človek. Priateľský a otvorený. Neskrýval nadšenie pre nové myšlienky a projekty zatiaľ neznámych umelcov. Povýšenosť mnohých našich kunsthistorikov mu bola cudzia. Podporoval všetkých, ktorí o to stáli a ktorí mu za to stáli. Nezabúdal na tých, ktorých spoznal počas šesťdesiatych rokov v mestách, kde tvorili – v Prahe či v Bratislave. Ako jeden z kurátorov a členov poroty Olympiády umenia pri Olympijských hrách roku 1988 v juhokórejskom Soule zapojil do realizácií nových diel Alexa Mlynárčika aj Jozefa Jankoviča. Diela českých umelcov, Stanislava Kolíbala a Aleša Veselého, zaradil do sochárskej časti výstavy.
Pred Nežnou revolúciou sa nám za železnou oponou mohlo zdať, že dejiny avantgárd 20. storočia sú už definitívne uzavreté. Posledné desaťročia však priniesli radikálne zmeny v ich interpretácii. Do pozornosti sa postupne dostalo dianie predtým socialistických krajín. A hoci sa svetové dejiny výtvarného umenia prepisujú len pomaly, v čom bránia okrem jazykovej bariéry aj pravidlá zavedeného trhu, je nádej, že časom budú rátať aj s našimi, dodnes málo známymi osobnosťami a ich tvorbou.
Inou otázkou je programová ľavicovosť avantgárd. Viacerí kritici ich dnes priam obviňujú, že podporili politický režim, ktorý splodil totalitu. Diskusie na túto tému boli aj na konferencii v Lisabone. Argumenty vyostrila súčasná ruská agresia na Ukrajine. Išli tak ďaleko, že ruská profesorka, ktorá žila dlhšie v Paríži, dnes, po návrate do Putinovej dŕžavy tvrdila, že žiadny socialistický realizmus neexistoval. Naopak, Lajosa Kassáka obhajovala profesorka americkej univerzity ako sociálneho demokrata, hoci vieme, že bol zapáleným komunistom.
Podobne by sme mohli diskutovať aj o neoavantgardných tendenciách druhej polovice dvadsiateho storočia. V euroamerickom kontexte sa tiež vnímajú ako ľavicové. Paradox dejín je v však tom, že my, ktorí sme žili v socializme, nemusíme tvorbu našich významných umelcov spochybňovať. Počas tzv. normalizácie si osobnosti, hoci vylúčené z verejného života, zachovali integritu svojich autorských poetík napriek diktátu ideológie.
Kto o tom pochybuje, nech navštívi rozsahom skromnú, ale významom silnú expozíciu BYTOVÉ VÝSTAVY v novozámockej Galérii Ernesta Zmetáka. Predstavuje výber zo slovenského neoficiálneho umenia rokov tzv. normalizácie. Jej kurátorka Daniela Čarná s odborným prehľadom a porozumením umeniu samotnému divákov presviedča, že neoavantgardnosť a slobodné tvorivé postoje skutočne odolali tlaku totality.
