Bolí ma leto
GT Alena Sabuchová - Bolí ma leto
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Utekám z mesta ako každý rok. Mesto ani slnko za to však nemôžu, to všetci vieme. Spomínam si na časy, keď nás mamy nepúšťali cez obed hrať sa vonku, pretože tam bolo skoro tridsať stupňov.
„Zajtra má byť tridsať stupňov,“ referovala babička vždy podvečer, keď dopozerala správy o počasí. Júl a august boli ako rozohriate kamene, ktoré na nás čakali za odmenu. Mohli sme na nich sedieť a vyhrievať sa ako farebné jašteričky, ktoré sme stretávali, keď sme chodievali na lúky po seno. Na konci júna sme si pri jánskej vatre hovorili tajomstvá a brali si so sebou mikiny s dlhým rukávom. Mali sme opravené a uzavreté známky a tešili sa z toho, že sme zase starší, každé leto nás robilo dospelejšími.
Letné večery na dedine vrhali tiene ovocných stromov, ženy chodievali polievať kaleráb veľkými smaltovými krhlami. Slivky aj jablká pomaly dozrievali, jeseň bola v nedohľadne a chodila tichšie ako dnes, veľmi decentne sa s letom vymieňali. Nikto ju nevyvolával, nikto sa jej nedožadoval.
Chcela som, aby leto nikdy neskončilo. V strede augusta ma začali mátať reklamy na školské potreby a ja som začínala pociťovať diskomfort zo zmien, ktoré mi niekto nútil.
A možno som si to celé iba príliš pripúšťala.
To mi zostalo.
Dnes hovorím, že potrebujeme len prežiť leto. Ideálne niekde, kde nie je.
S trojhodinovým meškaním odlietam na Madeiru s jednosmernou letenkou. Dvadsaťštyri stupňov, oceán a čajky, ktoré ráno vyzerajú ako nastúpené na poradu. Radostné deti v studenej vode a sopečne čierna zem.
Na otázku, kedy sa vrátim, odpovedám, neviem ešte. Je to problém?
Vraj sú veci, ktoré by som už mala vedieť, poznať odpovede. Mám najvyšší čas na to aj tamto. Mala by som sa rozhodnúť, byť konzistentnejšia.
Pri slove konzistentnejšia som si predstavila, ako sa zo mňa stáva farebná lepkavá hmota, ktorú predávajú v papiernictve. Tuším, že som to bola už niekedy na základnej škole, zemepisárka povedala, že som roztekaná. Možno som naozaj ružová plastelína s trblietkami, len sa mi to nikto neodváži povedať.
V skutočnosti mal byť tento text o strachu z klimatickej krízy, ale vzápätí som si uvedomila, že neviem, o ktorom zo svojich momentálnych strachov by som mala hovoriť skôr, ani či to niekoho vôbec zaujíma.
Ostrov večnej jari ma víta s hmlami na svojich pahorkoch, prudkým stúpaním sa mi okysličuje mozog, možno na niečo prídem. V Monte Palace Tropical Garden rastú modré kvietky, ktoré vyzerajú, že ich zafarbil Atlantik vo všetkých odtieňoch zrážok, ale dážď tu nikdy nespadne. Upokojuje ma vedomie, že som zo všetkých strán obklopená vodou, žiadna pevnina ma nespája so svetom. Sú dni, keď mi vyhovuje nemať nijaké spojenie so svetom. Kráčam vyššie, kvety tu vyzerajú ako exotické vtáky, čo majú farebné zobáky a môžu si dovoliť byť trochu výstrednými. Pijem sladké víno a počúvam príbehy o tom, ako do tunajšieho najstaršieho hotela s vyhliadkou chodievala cisárovná Sissi. Nečudujem sa jej. Príbehy obklopené oceánom vždy znejú zvukomalebnejšie, povedala by som, že keď máte šum mora v zadnom pláne, nič nie je také zlé, a všetko je trochu, povedzme, znesiteľnejšie.
Od 28. júla tohto roku žijeme na ekologický dlh. Na Slovensku nastal deň vyčerpania prírodných zdrojov Zeme 3. mája. Míňame si budúcnosť o dosť rýchlejšie, než by sme čakali.
Ja čakám na jeseň a nie je na tom nič prekvapujúce. Nieže by na zlých správach niečo zmenila. Minimálne však budem zase chvíľu žiť na jednom mieste a veriť, že sa čosi vyrieši samo.
Znovu mi stmavnú vlasy a tebe oči, poviem v septembri.
Inak sú všade, kde sa pozriem, životní motivační kouči, všimli ste si? Kedy nastal tento kvantitatívny nárast osvietených? Svet má veľa problémov a jeden z nich je, že každý vie, ako ich vyriešiť. Sebaprijatím, sebaláskou, nájdením bohyne v sebe a tak...
A dosť zdraželi paradajky toto leto, mimochodom. O jahodách ani nehovorím.
Predstavujem si seba vo vlastných rajčinových záhonoch kdesi na lazoch.
„Budem vyrábať kečup a s nikým sa nebudem stretávať!“ povedala som minule veľmi rozhodne, ale potom som si to rozmyslela. Sú obrazy, ktoré sa mi viac páčia v knihách Olgy Tokarczuk alebo básňach Louise Glückovej.
Teraz je mi iba teplo, na teatrálne vyhlásenia bude dosť času aj po lete.
