: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.40 v Rannom ladení.
Samostatná vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia, Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied, Zuzana Bartošová sa v glose venuje aj svojmu bratovi, výtvarníkovi Petrovi Bartošovi a jeho mnohoročnému úsiliu - chrániť planétu.
Naliehavé posolstvo
GT Zuzana Bartošová - Naliehavé posolstvo
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Jar je tento rok taká krásna, ako si už dávno nepamätám. Príroda hrá tisícimi odtieňmi zelenej, láka ísť von. Pokovidový čas je však neúprosný. Odrazu je ho strašne málo. Navŕšilo sa priveľa termínov na odovzdanie textov, účastí na podujatiach, kde sa nepatrí chýbať, na návštevy výstav, ktoré dlho trvali, ale teraz už končia.
K nim patrí aj expozícia Celok je menší ako súčet jeho častí v Galérii mesta Bratislavy. Bohatý segment tvorby konceptuálneho umelca a maliara, môjho najstaršieho brata Petra, dopĺňajú diela niekoľkých mladších domácich aj zahraničných autorov. Kurátorka výstavy tým dala najavo, že ide o aktuálnu tému aj v medzinárodnom kontexte.
Ekológii sa Peter venuje s porozumením už viac ako polstoročie. Priviedol ho k nej bytostný záujem o prírodu, o jej skryté i viditeľné procesy. Performanciami a konceptuálnymi oznamami upozorňoval spočiatku na zdanlivo prozaické fenomény, ako padanie snehu, jeho topenie, či presýpanie piesku. Od začiatku sedemdesiatych rokov sa zaoberá živou prírodou. Bola mu od detstva blízka. V mladosti váhal, či pôjde študovať zoológiu, alebo výtvarné umenie. Jeho nevšedný maliarsky a kresliarsky talent zvíťazili.
Petrov vstup na výtvarnú scénu rámcovali výnimočné udalosti. Medzi nimi Danuvius´68, bienále mladých umelcov, ktoré sa malo striedať s rovnakým v Paríži. Už účasť na ňom znamenala, že jeho tvorba je zaujímavá. Danuvius sa konal krátko po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Napriek tomu bol ešte slobodnou medzinárodnou udalosťou. Ďalšie bienále sa už nekonalo. Legendárny 1. otvorený ateliér, ktorý roku 1970 organizovali mladí umelci, upozornil na túto skutočnosť. Peter na ňom realizoval performanciu na pomoc ohrozeným stromom.
Neskôr vyšľachtil nový druh holuba podľa vlastného vizuálneho návrhu. Kľúčovou témou, ktorej sa venuje výstava, je však ochrana prírody v kultúrnom, teda mestskom prostredí. Jej prítomnosť ho poľudšťuje. Za totality môj brat, Peter Bartoš, nemohol vystavovať. Pracoval ako architekt-krajinár v bratislavskej zoologickej záhrade. S hlbokým porozumením navrhoval výbehy a prechádzkové trasy pre konkrétne druhy zvierat. Paralelne s touto aktivitou, ktorú zachytil mnohými konceptuálnymi dielami, kriticky uvažoval o negatívnych vstupoch agresívnych architektov do mestského prostredia. Často ho necitlivo menia tým, že ignorujú jeho historickú identitu, ktorá vyvažovala kultúrne a krajinné prvky. Výstava prezentuje desiatky apelatív na ochranu pôvodného prostredia či už v Bratislave, alebo na celom Slovensku.
Konceptuálne kresby a maľby Peter doplnil textami. Divák tak vníma jeho kritický pohľad na súčasný stavebný ruch, ktorý krája v Bratislave z brala pod hradným vrchom, či devastuje krajinu na inom mieste Slovenska. Aby upriamili pozornosť na výzvy výstavy, zvolili Mira Keratová, jej kurátorka a architekt Jakub Kopec ako pozadie diel plechovú plochu. Rovnakú, aká sa používa na bariéry okolo výkopov základov živých stavieb. Bolo to správne rozhodnutie. Inak by sa diváci mohli nadchnúť krásou vystavených diel. Menej by si všímali ich naliehavé posolstvo.
V Bratislave sa diskutuje o búraní Istropolisu. Socialistickú architektúru zrušili developeri. Na jej mieste chcú postaviť novú kongresovú halu. O odhrýzaní z brala pod hradným kopcom však všetci mlčia. Keď vlani herec Martin Huba moderoval koncert k výročiu Nežnej revolúcie, vyzval Bratislavčanov, aby zastavili toto vandalstvo. Ostalo ticho. Môjmu bratovi Petrovi Bartošovi už polstoročie záleží na ochrane prírody, aj tej, ktorá je uprostred mesta. Jeho hlas však slabo počuť. Architekti a developeri zrejme do galérií nechodia a nad otázkami, ktoré ho trápia, sa nezamýšľajú.
Na výstave sme boli s celou rodinou. Potešilo ma, keď som na druhý deň videla, ako vnuci menia použité škatule, čo našli doma, na výbehy zvierat. Pre svoje malé hračky začali vytvárať priaznivé prostredie. Uvažovali o tom, ktoré zvieratá potrebujú trávnik, ktoré jazierko, slnko či tieň. A tak posolstvo tvorby môjho brata, jeho dlhoročná práca výtvarníka pre zoologickú záhradu, napokon našla odozvu u mojich vnukov. A možno to budú oni, ktorí pochopia, že ani historická zeleň v žiadnom meste sa nemá likvidovať, dokonca ani panorámy či bralá pod hradmi nie.
