: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.40 v Rannom ladení.
Glosa kazateľa cirkvi bratskej, Daniela Pastirčáka.
Zrkadlo v zrkadle
GT Daniel Pastirčák - Zrkadlo v zrkadle
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Pár rokov po zamatovej revolúcii som ten chrám navštívil. Mnísi nám na dvore ukazovali zvyšky potrubia, čo pred časom vypĺňalo celý chrámový interiér. Videl som to vo filme Tengiza Abuladzeho Pokánie, no myslel som si, že ide o fikciu. Onen pravoslávny chrám v Batumi však naozaj roky slúžil ako chemické laboratórium. Abuladzeho Pokánie je temnou alegóriou na démonickosť totalitných režimov. Miestny diktátor Varlam Aravidze sa podobá na Musolíniho, fúzy ma ako Hitler, hovorí a koná ako Stalin. Ústredným symbolom vzdoru proti totalite vo filme je chrám. „Na čo je taká ulica, čo nevedie k chrámu?“ pýta sa starenka v závere filmu. Zvláštny pocit, pozerať si ten film dnes. V Rusku sa deje pravý opak. Mýtotvorným štetcom znova prekresľuje históriu, stalinizmus považuje za vrchol svojich dejín. Pravoslávna cirkev mu pri tom slúži ako nástroj obnovenia totality. Keď Pusy Riots v roku 2018 vtrhli do Moskovského chrámu a zaspievali punkovú modlitbu: Bohorodička vyžeň Putina, vyvolalo to vlnu pohoršenia. Dnes sa ich čin javí ako prorocký.
Matka s dcérou sa brodia rozbahneným výkladiskom. Na kmeňoch stromov dovezených z trestaneckého tábora hľadajú odkaz od odvlečeného manžela. Táto scéna je azda z celého filmu najsilnejšia. Hlbokú emóciu jej dodáva podivná pomalá hudba - smutná, pokojná, no plná zvláštnej nádeje. Čosi podobné som dovtedy nepočul. Silencio od Arvo Pärta. Hudbu tohto estónskeho skladateľa som odvtedy neprestal počúvať. Pärtov jedinečný štýl sa zrodil v období osobnej krízy. Stretnutie s pravoslávnou spiritualitou mu vtedy otvorilo nepoznané perspektívy vnímania. Teoretici hudby jeho nový hudobný jazyk nazvali tintanabuli. Pärtova nová tvorba sa pochopiteľne stretla s nevôľou strážcov sovietskej oficiálnej kultúry. Napokon bol nútený zo Sovietskeho zväzu emigrovať. V jednom z dokumentárnych filmov vidíme Pärta ako kráča lesom. O svojej hudbe rozpráva jazykom mystickej poézie: Keď je kvalita vysoká, presahuje limity formy. Vždy je tu začiatok a vždy je tu koniec. Ja sám som začiatok i koniec. To je kvalita. Zastaví sa. Vidíme iba jeho siluetu zozadu obkreslenú svetlom. Odmlčí sa, akoby hľadal vhodné slová: Nie každý môže povedať ja som začiatok i koniec, pokračuje: Ježiš hovorí Ja som začiatok i koniec - Alfa i Omega. Keď budeme premýšľať iba o forme, nikdy nevstúpime do večného života. Je to ako strach zo smrti, alebo ako brána. Ak neprejdeš bránou, nevojdeš.
V novembri 2001 som Pärta stretol osobne. Bol to jeden z najväčších zážitkov môjho života. Vo farebnom svetle vitráží Dómu svätého Martina orchester skúšal Pärtové skladby pred večerným koncertom. Doniesol som pár malieb, inšpirovaných Pärtovou skladbou Miserere. Pozorne si ich prezeral. Vyžarovalo z neho ticho, ktoré som dôverne poznal z jeho hudby. Jeden obraz si so sebou odniesol domov.
Na trávnatom kopci sochár Martin Dzúrek inštaloval objekt z kovu. Zrkadlo a uprostred neho oko. Kameraman točil film podľa scenára Petra Pavlaca. S Táňou Pauhofovou sa v ňom rozprávame o zrkadle a oku. Reč prišla i na Arvo Pärta. Pärt zložil jednoduchú skladbu pre klavír a violončelo. Zrkadlo v zrkadle. Zhudobnil v nej to, o čom rozprávajú texty starých teológov: Boh je trojjediný. Nie je sám, má v sebe druhého. Tam, kde sa deje láska, je v nás Boh prítomný. Tak ako sa Boh zrkadlí sám v sebe, zrkadlíme sa jeden v druhom. Ľudstvo je galériou zrkadiel, každé ukazuje jedinečnú tvár, no každé je zároveň zrkadlením iných tvári, tvárí, ktoré nás predišli i tvárí, ktoré prídu po nás.
Myslím na rozbité zrkadlo dnešného Ruska, na modlitbu Pussy Riot, a v hlave mi znie violončelo a klavír: Zrkadlo v zrkadle od Arvo Pärta.
