: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.40 v Rannom ladení.
Spisovateľ Silvester Lavrík pravidelne prichádza s úvahami na tému – prečo píšem.
Prečo píšem XIX, čiže toto môže napísať len úbožiak
GT Silvester Lavrík - Prečo píšem XIX
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Napísal mi čitateľ. Krátko, svižne, anonymne. Pán Lavrík, toto môže napísať len úbožiak. Podpis nikde. Pozdrav od neznámeho ctiteľa prišiel v nedeľu ráno, z kontextu som pochopil, že reaguje na esej, ktorú som publikoval vo víkendovej prílohe denníka, ktorý má ambíciu byť mienkotvorný. Podotýkam, že oprávnenú a nielen preto, že tam prispievam aj ja.
Formulácia, ktorú neznámy pisateľ zvolil, bola síce zmätočná (... toto môže napísať len úbožiak) a odkazovala skôr na svojho autora, než na mňa, ale pochopil som. Rozčúlil som ho, nahneval, podráždil. Vytočil tak veľmi, že si dal tú námahu, vyhľadal moju mailovú adresu a napísal. Dúfajme, že sa mu uľavilo.
V tej eseji som reagoval na aktuálne spoločenské dianie, presnejšie povedané na chrapúňstvo a bohorovnosť bývalého trojnásobného premiéra obvineného z kriminálneho konania; je ešte stále poslancom, nuž vyšetrovateľ žiadal od parlamentu jeho vydanie. Priznám sa bez mučenia – nie som zástancom protekcionizmu v žiadnej podobe. Nerozumiem tomu, prečo by konanie poslankyne alebo poslanca, ak sa netýka názorov vyslovených na pôde národnej rady, malo byť posudzované zhovievavejšie ako trebárs moje konanie. Preto som napísal o tom, ako veľmi sa mi protiví takého konanie, navyše postavené na prekrúcaní a skresľovaní skutočnosti.
Pravdou je, že dostávam skôr priaznivé ohlasy na svoje písanie a netajím, že ma to teší. Pri anonyme z nedeľného rána som sa pristavil iba preto, že ma opakovane prinútil urobiť si revíziu v tom – prečo píšem. Prečo píšem tak, že to čitateľskú verejnosť polarizuje, časť z nej dokonca irituje do takej miery, že neváhajú a znížia sa k anonymu plnému osobných invektív.
Som ročník 1964, na vlastnej koži som zažil dobu, v ktorej spisovateľ (a nielen spisovateľ) alebo musel písať v súlade s oficiálnou propagandistickou líniou vedúcej sily v spoločnosti, teda komunistickej strany, alebo sa automaticky stával spoločensky nežiadúcim. Nevravím, že všetkých, ktorí polemizovali s režimom hneď vešali, ale ľahké to nemali. Zovretie žalúdka, ktoré som pocítil po prečítaní onoho kratučkého mailu, je v porovnaní s tým, čo museli zažívať taký Tatarka, Kadlečík, Hrúz, alebo aj Timrava, úplná malichernosť.
Chápem teda ostýchavosť, či zdráhavosť kolegýň a kolegov spisovateľov, ktorí sa ostýchajú angažovať sa pri reflektovaní spoločensko-politických súvislostí našej každodennosti. Hovorí sa tomu angažované písanie. Chápem, no nezdieľam. Neviem si predstaviť, žeby som ostal ticho, ak vidím, že sa kdesi komusi deje vyslovená neprávosť. A ak sú jej pôvodcami tí, ktorí z pozície, ktorú zastávajú, musia znášať prísnejšie kritériá na posudzovanie ich konania, nedokážem ostať ticho, lebo by mi vyvalilo bok. Nie je v tom žiadny idealistický heroizmus. Len potreba mať vo veciach jasno. Ak sa ozývam, aby som upozornil na problematické konanie verejne činných osôb, robím to preto, že neznášam neporiadok. Načo mi je poriadok v izbietke a na dvorčeku, keď mám bordel v mysli?
Napriek tomu môžem s čistým svedomím povedať, že v mojej osobnej výbave drieme úsilie žiť a pracovať, teda myslieť a písať v názorovej zhode s ľuďmi vo svojom okolí. No dobre, nepreháňajme. Ak tu napíšem, že nemám potrebu byť v rozpore s ním za každú cenu, ani to nebude málo. Napriek tomu píšem, ako píšem a z dlhodobého hľadiska naozaj časť tých, ktorí na moje písanie aj reagujú, moje témy, postoje, argumenty a metafory vyrušujú. Takže tu máme rozpor. Hlboký rozpor.
Ten rozpor je však len symptóm, vedľajší príznak skutočného napätia, ktoré ponúkam do pozornosti čitateľovi svojich textov. Zdrojom toho napätia je disproporcia medzi skutočným stavom sveta, ktorý (spolu s čitateľmi) žijem a svetom, v ktorom by som rád žil. Teda nič nové pod slnkom. Takto a z takýchto dôvodov písali všetci, ktorých písanie si vážim. A niektorí za to zaplatili životom, slobodou.
Ja len vyrušením počas nedeľného predpoludnia. Na svoje ospravedlnenie môžem povedať len toľko, že svet, o ktorom snívam, nie žiadny slnečný štát, nijaká idealistická utópia poistená homeostázou dobra, krásy a pravdy. Je to len svet, v ktorom pravidlá platia pre všetkých rovnako. Od zemskej príťažlivosti až po právo na nanebovstúpenie zaživa.
Ostáva už len odpovedať si na otázku, či mi celé to úsilie stojí za to, aby som musel znášať, že si niekde niekto na základe mojich postojov o mne myslí, že som úbožiak. Hm, úprimne povedané, neviem. No jedno viem celkom naisto – kým to nezistím, o veciach, ktoré ma hnevajú, trápia, urážajú a mrzia, písať neprestanem.
