: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.40 v Rannom ladení.
Návšteva v Botanickej záhrade môže byť jarnou prechádzkou medzi flórou, ktorej v Bratislave veľa niet, ale aj inšpiráciou k napísaniu básne, poviedky alebo glosy...
Nádychy
GT Alena Sabuchová - Nádychy
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Zakvitli lekná v botanickej záhrade. V skleníkoch sa snažím zhlboka dýchať, vraj vlhkosť pomáha mojim postcovidovým prieduškám, navyše už plným peľu. Všeličo začalo tento rok skoro a niečo ešte neprišlo.
Beriem na ruky dieťa, ktoré nie je moje, lebo sa zľaklo veľkého tropického listu, ktorý mu spadol do tváre a ukazujem mu fialové kvietky na stojatom jazere. Čakám, že ho fialová upokojí, že obraz zakvitnutého jazera v ňom čosi zanechá, na čo si o pár rokov možno náhodne spomenie.
Chce sa mi smrkať medzi nesmelými nádychmi. Predstavujem si, ako sa mi biele chumáče usádzajú v hrudi a obaľujú mi srdce aj pľúca, až niekedy na konci mája vzlietnem a uvidím zvrchu strechu skleníka aj kvitnúce rozárium.
Uprostred mesta sú umiestnené oázy starých a tichých koreňov. Uličky rozdelené tabuľkami. Skalničky, kaktusy, austrálska flóra. Viktóriový skleník mám v najväčšej obľube. Letničkové a trvalkové záhony, rododendrony a azalky... Znie to ako mená postáv z divadelného predstavenia, kde každý pozná presný čas svojho výstupu aj odchodu z javiska.
Myslím na herbár, ktorý som kedysi veľmi ľahkovážne zliepala na poslednú chvíľu pred odovzdaním, listy som trochu násilne zatvárala do najhrubších slovníkov a čakala na zázrak na počkanie. Ideálne do ďalšieho dňa. To mi trochu zostalo.
Na prvom stupni základnej školy sa mi z nosa púšťala krv. Možno už vtedy to bolo z alergie, ale všetci sa tvárili, že je to bežné. Moja jemne bizarná spomienka na školu je, ako so zaklonenou hlavou kráčam k umývadlu, nad ktorým visel obraz prezidenta. Asi už vtedy som sa pomaly učila nehanbiť sa, chápete. Dvadsať spolužiakov sa pozerá, ako si umývate zakrvavený nos a učiteľka hovorí: „Do svojej písanky každý... Juraj, nepočul si? Lucka, do svojho zošita! Čo je také zaujímavé?“
A niekto, možno bol v triede nový, nezabudol dodať: „Pani učiteľka, jej tečie krv.“ Keby ste si náhodou nevšimli.
Vždy, keď chcem hovoriť o jari, a pravda je, že o nej hovorím rada, spomeniem si na svojho alergológa. Má v ambulancii na stene šedivú reprodukciu Moneta a jeho Makového poľa.
„To robíte tým ľuďom naschvál?“ pýtam sa ho medzi kašľom a smiechom, pretože peľ cítim aj z obrázku.
„Keby som si sem dal mačičky, má to zhruba rovnaký efekt.“
„Tak skúste kubizmus alebo niečo abstraktné,“ dávam nevyžiadané rady.
Na starých májových obálkach New Yorkera z 50-tych rokov vidím muža v klobúku s kyticou orgovánu v ruke. Vypýtala by som si k tejto zdvorilosti balenie antihistaminík. Čo už by to inak bolo za lásku! O mužoch a kvetoch treba hovoriť vždy opatrne, nielen v máji.
„Ak mi zaberú tie nové lieky, pôjdeme na výstavu ruží,“ hovorím T. do telefónu a je mi smiešne.
Udusiť sa v rozáriu grófky Chotekovej je predsa len dnes už trochu demodé.
Mám rada záhradné slávnosti, bola by som prvá, ktorá by v obrovskom klobúku vítala hostí bazovým vínom a hrdila sa magnóliami. Bohužiaľ, budem zrejme medzi poslednými, čo toho roku odložia respirátor v exteriéri.
„Sama som natrhala náruč kvetov, aby bolo čo položiť na chodník,
sama som kúpila gázu, ošetrila svoje rany, hoci ma ešte dvanásť generácií
bude páliť každá cesta, každé jedlo zjedené osamote, potom som
sa rozhodla liečiť, opísať, čo sa stalo, a vysloviť to nahlas..“
Michal Tallo, Kniha tmy (2022)
