: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.40 v Rannom ladení.
Výtvarné umenie a spoločnosť
GT Zuzany Bartošovej: Výtvarné umenie a spoločnosť
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Vojna. Vojna na Ukrajine. Neďaleko našich hraníc zomierajú bez príčiny nevinní ľudia. Nepredstaviteľná hrôza. A predtým dva roky trvajúca pandémia, ktorá zmenila naše vnímanie sveta. Ako sa dnes darí výtvarnému umeniu? Je zrejmé, že menej dobre ako v mierových časoch. Vtedy sme sa stretávali bez obmedzení a respirátorov, zhovárali sme sa o zážitkoch, či kritizovali, ak sa niečo nevydarilo. Teraz sa otázky o presvedčivosti výtvarných diel môžu zdať malicherné.
Ale ako ostatní, žijem aj všednými dňami – prácou. Kolegovia zo sofijskej univerzity organizovali konferenciu Umenie a spoločnosť. Prihlásila som na ňu príspevok Spochybňovanie statusu umelca – príklad Československa po roku 1968. Garanti konferencie ho prijali, ale ona sa kvôli pandémii nekonala. Nevzdali sa. Všetky texty plánujú vydať. Koncipujem teda môj príspevok tak, aby bol nielen príťažlivý, ale aj zrozumiteľný. Aby objasnil špecifiká dnes už historickej situácie.
Tému som vybrala cielene. Pri stretnutiach s kritikmi umenia zo západnej Európy som často musela vysvetľovať, prečo si autori, ktorých komunisti počas tzv. normalizácie zbavili možnosti pôsobiť vo verejnom priestore, mohli udržať svoju životnú úroveň. Vysvetľovať paradox, že politický režim im zabránil reprezentovať naše výtvarné umenie doma i v zahraničí, snažil sa ich zbaviť statusu slobodného umelca, ale zároveň toleroval, aby zo svojej tvorby žili.
Všetkých absolventov vysokých umeleckých škôl totiž evidoval Slovenský fond výtvarného umenia, ktorý bol ich ekonomicko-administratívnou bázou. Mohli navrhovať a realizovať diela do nových štátom plánovaných budov, čo im umožňoval existujúci stavebný zákon. Tie museli byť figuratívne, alebo dekoratívne, v tom sa ideológovia paradoxne pridŕžali odkazu ruskej revolučnej avantgardy. Pre výtvarníkov bolo dôležité, že nemuseli chodiť každý deň do práce. Žili síce v slobodnom povolaní, ale nemali veľa voľného času, ak chceli dodržať náročné organizačné podmienky a striktné termíny, ktoré so sebou tvorba monumentálnych diel prinášala. V šesťdesiatych rokoch sa priatelili s architektmi, ktorí ich rovnako vtedy, ako neskôr, počas tzv. normalizácie, prizývali k spolupráci. Skutočné osobnosti si našli čas aj na tvorbu bez objednávok, hoci nemali nádej na jej spoločenské uznanie. Medzi tými, ktorých komunisti zatratili, však boli aj takí, čo peripetie nezvládli. Sochár Rudolf Uher ochrnul, maliar Marián Čunderlík spáchal samovraždu.
Začínajúci konceptuálni umelci, ani mladší autori, nemali medzi architektmi priateľov. Prijali teda civilné povolania. Peter Bartoš sa zamestnal ako ekológ-krajinár v bratislavskej Zoologickej záhrade, Júliusovi Kollerovi finančne pomáhala jeho partnerka, grafička Květa Fulierová. V letných kurzoch sa venoval amatérom. Občas predal neosobne štylizovaný obraz. Vladimír Kordoš, Milan Bočkay a Marián Mudroch vyučovali na Strednej škole umeleckého priemyslu, ktorej Rudolf Fila zasvätil temer celý život. Daniel Fischer, Ladislav Čarný a Igor Minárik pôsobili na ľudových školách umenia, Ľubomír Ďurček na Polygrafickom učilišti. Odmietaní umelci časom vytvorili neoficiálnu výtvarnú scénu.
Slobodne tvorili vo voľnom čase, medzi priateľmi konfrontovali svoje diela a organizovali výstavy na miestach mimo dosah cenzorov. Ich „život pre ideu bol opakom života pre ideológiu“, ako také rozhodnutia označil filozof Václav Bělohradský. Status umelca brali ako poslanie a slobodu tvorby za jeho predpoklad. Ani komunisti im ich méty nedokázali spochybniť, hoci sa o to usilovali.
Vrátim sa k súčasnosti. Verejný výtvarný život u nás neochromili ani sťažené podmienky pre návštevy výstav, ktoré donedávna platili. Na začiatku jari sa ešte viac uvoľnili predpisy a divákov zrejme bude čoraz viac pribúdať. Problém však vidím v tom, ako málo o skutočných výtvarných udalostiach informujú verejne prístupné médiá. Aj do tých mienkotvorných prenikajú bulvárne správy a zaberajú priestor tam, kde by sa čitateľ, divák, či poslucháč mohol dozvedieť o zaujímavých podujatiach. Aktuálne sú v samotnej Bratislave tri samostatné výstavy umelcov, ktorých tvorba si zaslúži pozornosť. Jej bohatstvo a presvedčivosť násobí skutočnosť, že práve oni – Peter Bartoš, Milan Bočkay a Vladimír Kordoš – spolu s ďalšími autormi našej neoficiálnej výtvarnej scény si počas tzv. normalizácie dokázali uhájiť slobodu výtvarného prejavu. A to považujem za vzácne.
