: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.40 v Rannom ladení.
Vojna za našimi hranicami nenecháva nikoho ľahostajným. Dobrovoľníci, zbierky potrebných vecí i financií, koncerty, divadlá, diskusie o tom, ako pomôcť ľuďom, ktorí zo dňa na deň, z hodiny na hodinu, z minúty na minútu, prišli o domov, bezpečie, bežný život. Dá sa ešte veriť v obecné dobro? Aj o tom píše v glose spisovateľka Alena Sabuchová.
Za normálnych okolností
GT Alena Sabuchová: Za normálnych okolností
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Písala by som o včelách krstného otca. Za domom pod lesom má úle. Treba skontrolovať, či včely prežili zimu, spočítať straty, nie na prstoch, možno v desiatkach. Podáva mi ochrannú sieťku na tvár a potom v maringotke uvarí čaj. Med mi cez zimu pomaly došiel, ale nescukornatel, hovorím. Zostal číry, dali by sa v ňom konzervovať dni, na ktoré by som si chcela pamätať. Pár ich bolo, dnes si ich vážim viac ako predtým.
Úle majú tváre akýchsi indiánskych bojovníkov. Keď som bola malá, bála som sa ich. Nie včiel, bála som sa výrazov s vypúlenými očami a zvukov v nich. Obsahujú niekoľko vrstiev náterov, pýtam sa, či včely podľa farieb vedia, kam sa majú vrátiť, ktorému bojovníkovi vletieť do úst, aby boli doma a cítili sa bezpečne.
Na Skalí sú zvyšky snehu, sem príde jar ako celkom posledná. Pijem čaj v maringotke s otvorenými dverami, nebavíme sa o správach, iba mlčky pozeráme do slnka, čo sa opiera o úle, akoby baviť sa o smrti dehonestovalo tento bzučiaci život.
Niekto hovoril, že by sme mali žiť normálne. Normálne by som očakávala jar. Normálne by som presadila kvety, umyla balkón, odišla do Budapešti kúpiť si fejkové perlové náušnice k starému vetešníkovi, čo je rád, že môže s niekým hovoriť po anglicky.
Normálne by som bola nespokojná s miliónom vecí a občas tak normálne šťastná. A ráno by som normálne pozdravila moju ukrajinskú susedu, čo býva podo mnou. Počula som ju plakať a chcela som jej zaniesť vývar z kohúta, lebo teta Tonka ma tak naučila. Vždy, keď bolo ťažko. Neodvážila som sa hneď, lebo tento druh ťažka sa mi zdal ako cement, na ktorého konzistenciu ma nikto nepripravil.
Prepáčte mi.
„Svet ale nemôže byť úplná pustatina, tie včely by na jar len tak nevyleteli,“ hovorím a myslím to vážne. Naozaj tomu verím, keď sa pozerám na cudzie detské topánky na rohožke pred bytom, ktorý bude slúžiť ako tranzitný domov. Dočasný a provizórny, ale predsa len domov. Nič normálne na tom nie je, definíciu normálnosti ktosi rozomlel na prach posledný februárový týždeň a teraz ju skladáme do aspoň použiteľnej podoby.
Katastrofy vám z čiar na dlani málokedy uhádnu. Myslela som si, že som sa narodila do lepšieho sveta. Takého, ktorý by mal kdesi existovať pre všetky deti s narýchlo načarbaným telefónnym číslom na ruke, čo v igelitkách teraz prenášajú primálo rokov na to, aby tomu vôbec rozumeli.
V ostatnom čase častokrát neviem, čo mám povedať. Nechce sa mi hovoriť, zniem vágne sama sebe. Dva roky sme boli monotematickí, aby sme jednu desivú tému vymenili za druhú, strašnejšiu.
Nasadzujem si na tvár ochrannú masku, takto nejako predsa musí vyzerať život. Je tu, počujem ho a nechcem ho púšťať z rúk, nemienim ho vymeniť za strach, bolo by to príliš jednoduché. Medonosné nájomníčky vylietajú z ich jemne excentrických príbytkov, niečo si medzi sebou hovoria, stále sme tu, stále je tu nejaké miesto na dobro.
Ostap Slyvynskyj - Dejiny (2)
preložila Valéria Juríčková
...
„Štyri dni, – hovorí,
– Vtedy sme najdlhšie nevstávali.
Na tretí deň – alebo noc – došli sviečky,
a začala som si
spomínať
nenásilne,
na nič konkrétne,
jednoducho na okno v izbe.
Na akýsi deň,
ktorý sa nezačal
a neskončil.
Večer,
keď sa blížiš k spánku,
zapínaš svetlo a vieš,
že v temnote kvitnú stromy
a lovia nočné vtáky.
Ráno, keď driemeš postojačky
a kaša nijako nechce skypieť.
Možno všetky tie roky
monotónneho zobúdzania,
keď sa nič nedeje,
sú nám súdené,
aby sme, ako kameň,
ktorý dlho leží na slnku a naberá teplo,
jednej zlej noci
zohriali
čiesi spánky?“
