: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.40 v Rannom ladení.
Spisovateľ Silvester Lavrík pravidelne prichádza s úvahami na tému – prečo píšem. Už osemnástej časti dal názov:
Prečo píšem XVIII, čiže kuracie stehná bez kosti a kože
GT Silvester Lavrík - Prečo píšem XVIII,
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Za najlepšiu cenu! Kúp si žreb a staň sa milionárom. Luxusné plavby, exkluzívne dovolenky, cenové trháky, ponuka platí len do vypredania zásob. Každé ráno mám v pošte nejakú neodolateľnú ponuku. Každé ráno sa bojím otvoriť schránku. Mám strach, že tú nadmieru príležitostí žiť ľahko, pohodlne a ešte na tom aj ušetriť, neunesiem. Nežartujem. Naozaj ma to desí. Považujem to za nevkusné, nemravné, nechutné. Nechcem žiť lacno a bez námahy. Nestojím o takú ponuku.
Zapnem rozhlas. Aby som sa dozvedel, čo je vo svete nové. Musím to urobiť, aj keď od 24. februára sa mi pritom chveje ruka. Kým prídu na rad správy, hysterický mužský hlas dve minúty do mňa hučí, že na to, aby som plnohodnotne prežil dnešný deň, potrebujem vitamíny, enzýmy a probiotiká. Keby som bral hoci len to, čo mi chce vnútiť v jednom reklamnom bloku, potreboval by som druhý žalúdok, aby som sa mal kam naraňajkovať.
Ak si nedám pozor a zapnem rádio pár minút predtým, než na mňa spustí guľometnú paľbu hysterických výživových odporúčaní človek, ktorý číta obchodné oznamy, musím počúvať nevynaliezavé a nepoetické predvádzanie sa pesničkárov a pesničkárok vystavujúcich na verejný obdiv svet banálnych starostí útlocitných mileniálov. V móde sú práve ukňučané mužské hlasy signalizujúce nedostatok testosterónu, a tak chalančekovia jačia ako tie nemúdre panny, ktorým olej v lampách došiel skôr, než sa zotmelo, nieto ešte aby dočkali Pána a svitanie.
Ráno vstávam s obavami, keď si sadám k raňajkám, nepýtajú sa, či si smú prisadnúť. Prečo toto všetko znášam? Nedokážem byť chvíľu sám sebe ostrovom? Pravdu? Nedokážem. Chcem vedieť, čo sa vo svete prihodilo, kým som trochu spal. Potrebujem to vedieť? Musím to vedieť. Potom sa to dozviem a nespím. Nedá sa mi. A na druhý deň znova. Viem, nie som sám. Nepatrí sa byť takýto hysterický vo svete, ktorý sa musí prizerať bombardovaniu pôrodníc.
Nesťažujem sa. Hľadám slová. Načúvam otázkam, sú ich celé zástupy. Usilujem sa pomenovať, čo to vlastne žijeme. Písanie mi pri tom pomáha. Práve toto je skutočný zmysel mojej práce? Hľadať slová, ktoré mi pomôžu uniesť neznesiteľné?
Nachádzať im miesto vo vetre, ktorý sa ani zamak nestará o hlas rozumu? Prinavracať zmysel starým vetám v novom zmätku?
Vyrastal som vo svete, ktorý sa mi zdal byť nemenný a fádny. Ak sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia niečo dialo, dialo sa to inde a niekomu inému. Kým všade žili zo všetkých síl, my sme za železnou oponou svoje mladé životy márnili nepravým časom čakania. Čakali sme, kým zvíťazí socializmus na celom svete, nielen v krajine, kde včera znamená zajtra. Budovali sme svetlé zajtrajšky. Bojovali sme za mier. Papierovými mávadielkami. Na večné časy a nikdy inak. Slová zdegradované na slogany. Maľovali sa na ploty, školy, továrne. Nosili sme ich na transparentoch. Veľké, ohurujúce, prázdne. Vybývané ako autobusová zastávka na konečnej. Slová propagandy. Mier, budúcnosť, solidarita. Slušný človek sa ostýchal používať ich.
Ostali bútľavé a predsa – znova vypučali. Zrazu sa hlásia s neodbytnou naliehavosťou. Zrútil sa môj svet? Alebo len stroskotala moja naivná predstava o ňom? A čo je vlastne môj svet? Strnulá ríša prázdnych pojmov, alebo blší trh s doškriabanými obohratými platňami? Nie, nejdem fušovať básnikom do remesla, nebudem sa pokúšať vysvetľovať, čo je mier. Keď ho niet, zrazu veľmi presne vieme, koľko ten netelesný vzdych váži.
Orientovať sa v tom, čo práve žijeme, nie je žiadna zábava. Sezónne zľavy nikto neponúka, nikde žiadny luxus za rozumnú cenu. Správne. Nikto to neurobí za mňa. Hlúpe pesničky a vulgárne reklamné slogany uvádzajúce naivného človeka do nešťastia sebaklamu tu vždy boli a navždy ostanú. Kým budeme žiť v slobodnom svete, kým bude stáť za to, aby sme oň bojovali, musíme ich znášať. Som ja povinný zúčastňovať sa všetkej tej haravary, ktorá mi nedá spať? Nie, nie som. Aspoň tu, kde žijem, nie. Naozaj sa môžem odpojiť. Nikto ma zato nebude karhať, trestať, väzniť. Naozaj môžem o smerovaní ľudstva a konaní jeho prezidentov, kráľov a generálov pochybovať. O zmysle a cene za to, že sa ho nedokážem zriecť, smiem pochybovať. Nahlas a verejne.
Ak podľahneme pokušeniu vylepšovať obraz sveta, v ktorom žijeme cez nejaký licenčný filter, či nebodaj najhlúpejšie z populárnych piesní a reklamných sloganov budeme chcieť zakázať v snahe zastaviť tú hitparádu manifestačnej hlúposti, urobili sme prvý krok na ceste do neslobody.
V Rusku sa už dva týždne nesmie používať slovo vojna. To slovo má svoju obrovskú váhu. Ťarchu všetkých mŕtvych zo všetkých bojísk všetkých čias. Pre Putinov režim už dva týždne váži toľko, že ho Rusko ani pri svojej veľkosti nedokáže stráviť. Jeho používanie trestá. Väzením. Och, kto si si dnes spomenie, kde to v tom utýranom cárstve sebaklamu začalo?
Neviem, či sa to dá zodpovedne zistiť. Ale nech to začalo kedykoľvek a kdekoľvek, každý, kto si prestal klásť otázky, k tomu prispel. Nám nech sa to nestane, prosím. Inak naša sloboda pýtať sa a mýliť sa skončí bez kostí a kože. To nesmie stať. Za žiadnu cenu.
