: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.40 v Rannom ladení.
Sebairónia
Kde sa vzala, tu sa vzala, na záhrade ráno stála.
Odkedy sa len pamätám, bola tu a bola nespochybniteľnou normou správania, najprísnejším tabu, dokonca akýmsi iniciačným testom. Za porušenie sa trestalo okamžitou stratou dôvery a vylúčením. Tabu so všetkým, čo k nemu patrí, dokonca sa ani nesmelo nahlas pomenovať.
Išlo totiž o reč nášho kmeňa: sebairóniu.
Jej zázračná moc zabraňovala pátosu, dojímaniu sa, zbytočným kvetnatým prívlastkom a naopak, podporovala glosovanie a smiech. Tie najšťavnatejšie historky boli o vlastných zlyhaniach, trápnych okamžikoch a neúspechoch.
Tak kázal dobrý mrav.
A potom, kde sa vzalo, tam sa vzalo, na záhrade ráno stálo niečo iné, niečo presne opačné, reč iného kmeňa: sebadôvera. Taká trošku umelo nastylovaná, napriek tomu silnejúca každým dňom a pomaličky, pomaly vytláčajúca sebairóniu do nemodernosti.
Najskôr som si to všimla pri športovcoch, kde sa každý druhý pochválil zlepšenou formou a zvýšeným sebavedomím. Dobre, hovorila som si, ide o stratégiu voči súperom, niečo ako tie trápne predzápasové civenia boxerov na seba; ak im to pomáha, nech to robia. Nakoniec, ja nezabehnem ani päťdesiat metrov dole kopcom, nemám čo kritizovať výkonných športovcov.
Potom som si už všimla množiace sa posty na sociálnych sieťach, kde niektorí hudobníci písali o jedinečnom koncerte, čo chystajú, výtvarníci o fantastickej výstave, čo inštalujú, divadelníci o svojej úžasnej, pripravovanej inscenácii. A potom zopár píšucich ľudí informovalo, že dokončili knihu, o ktorej si myslia, že bude ich najlepšia a priložili aj pochvalu od syna, resp. manželky, resp. oboch.
Tak im prikazuje ich dobrý mrav dnes.
Možno tento jazyk nie nášho kmeňa je jednoducho rečou nie našej generácie, veď pomaly som najstaršia všade, kam prídem.
Neviem.
Čo ale viem je, že keby som si mohla vybrať spolustroskotancov na tom legendárnom ostrove, prípadne spoluväzenkyne do cely, z celého srdca by som si želala ten prvý, trošku zastaraný, ale oveľa zábavnejší typ.
Teraz mi však napadlo zvláštne trpké vysvetlenie: či aj toto moje ospevovanie sebairónie a vlastne celá tá naša dohodnutá znaková reč, to naše tabu zakazujúce samochválu, nebolo v skutočnosti niečím iným. Povedané slovami, ktoré kedysi (aj keď na inú tému) napísal Mark Twain:
"Ženy, ktoré nie sú pyšné na svoje šaty, bývajú pyšné na to, že nie sú pyšné na svoje šaty."
Žeby to platilo aj pri sebairónii?
V tom prípade, aj jaj, aj jaj.
