: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.40 v Rannom ladení.
Nová glosa má zdanlivo jednoduchý a jednoznačný názov. Čo všetko v týchto slovách možno nájsť, vám povie jej autor, kazateľ cirkvi bratskej, Daniel Pastirčák / na vypočutie.
Ja a Ty
Do diára som si zapísal dátumy narodenia ľudí, ktorí ma ovplyvnili. Je medzi nimi i muž pripomínajúci Chagallových rabínov. Matin Buber by mal 8. februára 144 rokov. Jeho kniha Ja a Ty, sa do mňa zapísala navždy. Začína sa takto: Svet je pre človeka dvojaký, lebo i jeho postoj je dvojaký. Postoj človeka je dvojaký, lebo i základné slová, ktorými ho vyjadruje, sú dve. Základné slová nie sú jednotlivé slová, ale slovné dvojice. Jedným základným slovom je slovná dvojica Ja – Ty. Druhým základným slovom je slovná dvojica Ja – Ono. A tak je aj ľudské ja dvojaké. Lebo ja základného slova Ja – Ty je iné ako ja základného slova Ja – Ono.
Kým je pre mňa ten druhý len on, či ona, nestretáme sa, iba na seba pôsobíme. Ten druhý je pre mňa vecou – chcem ho, alebo prekážka - potrebujem ho odstrániť z cesty. Aj ja sám pre seba sa stávam vecou. Používam sa, no neviem, kto som. Predstava, že človek tu môže byť sám o sebe, povznesený v samote svojej autonómnej individuality, je moderná ilúzia. Moje ja je predsa uzlíkom, v ktorom sa viažu vzťahy so všetkými ľuďmi môjho života. Nemôžem prijať seba, ak neprijmem ich. Kým som uzavretý a pozornosť upieram iba do seba, rozpadám sa: som zároveň ten, čo pozoruje, i ten, čo je pozorovaný; ten kto posudzuje, i ten, kto je posudzovaný; ten čo myslí, i ten čo je myslený. Až keď sa uzriem očami druhého, moje rozdvojené ja sa sceľuje. Až keď ti otvorím tajomstvo svojho vnútra a nechám do seba vstúpiť tvoje tajomstvo, stretáme sa a jeden v druhom poznávame sami seba. Tak o tom písal Buber: Sám sebou sa naozaj stávam iba vďaka vzťahu k „ty“, a iba stávajúc sa sebou môžem hovoriť „ty“.
Ulice sú plné očí, ktoré hľadia, no nevidia, okolo nás bez povšimnutia prechádza on, ona, ono. Tak si tu žijeme ako veci medzi vecami. Bojíme sa otvoriť jeden druhému, preto sa skutočným vzťahom vyhýbame a radšej sa navzájom iba používame. Je za tým strach z temnej hĺbky, ktorú si v sebe nesieme. Tam vo vnútri sú podivné túžby, znepokojujúce myšlienky, sklamania zo seba i z druhých a sú tam i otvorené rany, rany ktoré ešte nik nevidel, lebo sa hanbím odhaliť ich očiam druhého. Zdráham sa otvoriť tvojmu ty, obávam sa, že ak by tvoj pohľad prenikol prihlboko, zranil by ma. Čo ak moju bezbrannú otvorenosť zneužiješ, ja sa ti dám, no ty si ma vezmeš ako vec, pripútaš ma, zviažeš, oberieš ma o intimitu, spustošíš moju samotu? Namiesto toho, aby si sa mi stal zrkadlom, okradneš ma o mňa samého a zahalíš ma tmou.
Otvorenosť je riskantné podujatie, no viem, že ak sa neotvorím, skutočné bytie ku mne nevstúpi. Zostanem uzavretý v sebe, so svojím imaginárnym ja, ktoré podľa okolností zbožne uctievam, alebo ním z duše opovrhujem. Musím sa odhodlať k riskantnej otvorenosti, no musím sa odvážiť i prijať zodpovednosť za citlivý dar tvojej otvorenosti. Láska je zodpovednosť jednotlivého ja za jednotlivé ty: napísal Martin Buber, v tom je rovnosť – ktorá nemôže byť v žiadnom cite; rovnosť všetkých, ktorí milujú – od toho najmenšieho, až k tomu najväčšiemu. Od toho, ktorého život, blažene ukrytý, je uzatvorený v živote milovaného človeka, až k tomu, kto je po celý život pribitý na kríži sveta a kto sa odvážil a je schopný čohosi nesmierneho: milovať všetkých ľudí.
Koľko je očí, do ktorých som mohol nazrieť, no nenazrel som? Očí, v ktorých som sa mohol uvidieť, no neuvidel som sa? Koľko pozvaní k zodpovednej láske, ktoré som prepočul? Kráčam ulicami plnými rozostrených pohľadov, myslím na Martina Bubera, a čakám na stretnutie s tebou.
