: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.40 v Rannom ladení.
Otvárame tohtoročnú sériu premiérových glos, ktoré v sobotu ráno počúvate v Rádiu Devín už šiesty rok. Osem autorov vám prinesie rôzne pohľady na umenie, kultúru, na život i čas, ktorý žijeme. Prvú novoročnú glosu píše samostatná vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied, Zuzana Bartošová. (na vypočutie)
Umenie rozumieť umeniu
Nad pražskou Kunsthalle sa vznáša modré srdce. Svetelná inštalácia Jiřího Davida, významného umelca a vysokoškolského pedagóga. Kvality jeho tvorby preverilo okrem iného aj benátske bienále. Napriek umeleckým a spoločenským úspechom Jiří David neustále polemizuje so zaužívanou praxou vo sfére výtvarného umenia, kde – aj v Čechách – panuje množstvo nečistých praktík. Tie demaskuje. Upozorňuje na situácie, keď pod rúškom demokracie realizujú svoje zámery za štátne či sponzorské finančné prostriedky často tendenčne uzavreté názorové skupiny. Táto nectnosť sa nevyhýba verejným múzeám a galériám, ani subjektom tretieho sektora.
Srdce Jiřího Davida však upozorňuje na niečo iné. Na osobnosť Václava Havla. On tento znak lásky, priateľstva a porozumenia rád pripájal k svojmu podpisu. Nehanbil sa za svoju úprimnosť, ktorú väčšina ľudí skrýva v predstave, že sa ju nepatrí dávať najavo. Bol príkladom otvorenosti. Veril, že keď nebude nič skrývať, tak mu nikto nemá ako ublížiť. Pre mnohých – a ja sa k nim hlásim – bol morálnym príkladom. Perzekvovaný v bývalom totalitnom politickom režime sa dokázal povzniesť nad animozitu k ľuďom, ktorí mu prisluhovali. Bol vľúdny.
Ako historička a kritička výtvarného umenia si vážim Václava Havla aj kvôli iným skutočnostiam. Chlapec z veľkoburžoáznej rodiny sa vzoprel jej meštianskym konvenciám. Žil vlastný život v prostredí pražského undergroundu. A popri tom vnímal aj výtvarnú scénu, ktorá sa po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy a následnej sovietskej okupácii Československa, rozdelila na oficiálne prijímanú a tú odmietanú. Odmietaná, neoficiálna, mu bola blízka. Nezabudol na ňu, na jej túžbu po slobodnom vyjadrení ani po Nežnej revolúcii, keď sa stal prezidentom. Dielami výtvarných umelcov neoficiálnej scény predošlého obdobia, tých, ktorí odmietli lákavú víziu byť uznávanými socialistickými umelcami, vyzdobil Hradčany.
Od smrti Václava Havla uplynulo desať rokov. Aj toto smutné výročie pripomína modré svetlo srdca, ktoré sa vznáša nad pražskou Kunsthalle. Nám, ktorí pôsobíme v oblasti kultúry, pripomína hodnoty umenia, ktoré počas tzv. normalizácie nepodľahlo tlaku ideológie. Ostalo slobodné. Ak sa prenesieme do súčasnosti, tak musíme aj naďalej byť na strane slobodného umeleckého, aj výtvarného prejavu. Na tejto axióme sa nič nezmenilo, zmenili sa len podmienky a rámce, v ktorých umenie dnes žije. Diktát ideológie vystriedal diktát trhu. Problémom je, že málokto dokáže odhaliť falošnosť zámerov vo sfére, v ktorej sa profesionálne nepohybuje. Málokto si však prizná svoju bezradnosť.
Vo výtvarnom umení stáročia vládli príbehy. Osôb, ich životov a vzťahov, ktoré možno objasniť poznaním antickej mytológie, osudov svätých, či dejín slávnych rodov a historických udalostí. Moderné umenie sa vzdalo úlohy reprezentovať príbehy. Vydalo sa vlastnou cestou slobodnej tvorivosti. Nekopíruje videnú realitu, má iné méty.
Svet výtvarného umenia je labyrint s vlastnými pravidlami a jazykom, ktoré sa počas stáročí menia. Je omylom myslieť si, že keď sa niekomu niečo páči, tak tomu aj porozumel. A čo je ešte vážnejšie, ak človek verejne činný, alebo dokonca v štátnych funkciách tomuto labyrintu nerozumie, tak môže dať zlý príklad. Umenie, ktoré má posolstvo, presah od každodennosti k sviatku duše aj ducha, môže nevdojak zameniť za to, ktoré má falošné méty, ktoré sa snaží len zapáčiť. Môže si ho pomýliť s gýčom.
Václav Havel mal cit aj pre umelecké hodnoty. Bol príkladom. Nemýlil sa vo výbere výtvarných diel. Veril autorom, ktorí tvorili počas tzv. normalizácie slobodne a tým vzdorovali ideológii. Orientoval sa aj v súčasnom slovenskom výtvarnom umení. Autori našej neoficiálnej scény si ho uctili albumom originálov, ktorý mu darovali k jeho okrúhlemu životnému jubileu. Od hviezd formátu Jany Želibskej, Milana Dobeša, Alexa Mlynárčika či Júliusa Kollera, do neho prispeli dnes zabúdaní manželia Klimovci a viac ako tri desiatky autorov vtedy strednej, dnes staršej generácie. Ak by som vymenovala všetkých zúčastnených výtvarníkov, tak neviem, či by naši dnešní vrcholoví politici vôbec poznali ich mená. Pravdepodobne preto, že málo vedia o umení a jeho minulosti, niekedy uveria dielam falošných prorokov.
