: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
Spisovateľka Alena Sabuchová nám rada rozpráva zážitky zo svojich ciest po Slovensku i za jeho hranicami. Glosa na vypočutie.
Mávať vlakom
Môj starý otec bol železničiar. Pochádzal z malej dediny, kde zastavovali iba osobáky, a pracoval na železnici v neďalekom meste. V zime nosil v práci hrubú pelerínu, na ktorej sa rýchlo topil sneh, doslova sa v nej strácal. Je pár obrazov, ktoré si z detstva pamätám lepšie – jeden z nich sú postavy na peróne v tmavomodrých železničiarskych uniformách. Vždy to boli správcovia miesta nikoho, čo odprevádzali vlaky, kde do každého smeru niekto odchádzal a nikto nezostával. Vychádzali von ako párminútový uvítací a rozlúčkový výbor zároveň, keď zvučka Jedna ruža dve ruže ohlásila prichádzajúci vlak.
Je ďalší december. Prvý ranný rýchlik, ešte nesvitá. Vletím na nástupište na minútu presne, som zmätená. Podíde ku mne pani v oranžovom pracovnom úbore, bude zo správy vlakov. Neviem, aký je presný názov jej zaradenia, ale predstavujem si ju, ako zapája vagóny, má celkom svetlé oči a sústredený pohľad. Okolo hlavy má omotaný šál a v ruke vrecko s pečivom. Pýta sa ma, čo hľadám. Trojku, vravím.
„Trojku vagón?”
„Nie, trojku nástupište.”
„No to ste tu.”
To vidím. „Ale toto nie je môj vlak.”
„Tak nájdeme iný.”
Začne si odlamovať z pečiva a ja rozmýšľam, či sa mi to nesníva, či som náhodou nezaspala a môj mozog sa po troch budíkoch cíti vinný.
„Ícečko chcete? Tak utekajte, ešte je tam.”
Utekám o nástupište ďalej, ícéčko mi odchádza pred nosom. Pozerám na lístok, nebolo však moje, kúpila som si, prezieravo, rýchlik o desať minút neskôr. Vraciam sa späť.
Pani z Repinovho obrazu tam stále stojí, pýta sa ma, či som ho nenašla, hovorím, že TOTO je môj vlak, hľadám jednotku. Vagón.
„To musíte ísť úplne na koniec. Neplačte.”
„Slzia mi oči v zime.”
Nechystám sa jej vysvetľovať, ako mi niekoľkokrát mali prepichovať slzné kanáliky, v deväťdesiatych rokoch to bola asi móda, ale nikdy k tomu u mňa nedošlo. Pani ide so mnou, zrejme pre istotu, keby som sa stratila. Pýta sa ma, či si nedám rožok. Stále nesvitá, stále premýšľam, či sa mi to celé naozaj nesníva. Je tu celkom rušno – hľadanie nástupíšť a letiskových terminálov je cesta s jasným cieľom, úplne najjasnejším – väčšinou svieti a občas vás k nemu niekto dovedie, ak máte šťastie.
V reštauračnom vozni sú lampičky poctivo v rade, železničné art deco s nedeľnými obrusmi a nezničiteľnými fľakmi. Chalan v bielej košeli, čo tu obsluhuje, má potetované cele predlaktie, má tam aj obrovského pavúka a nejaký nápis. Vždy ma na týchto ľuďoch viac zaujíma, kde majú prah bolesti, než to, aký vzťah majú k pavúkom, hadom, kostlivcom, anjelom smrti a podobne. Kuchár vyzerá trochu ako strážca majáku - pirát na dôchodku, ktorého uniesli železnice, a musí teraz dva životy variť praženicu a prihrievať polotovary. Je to taký zvláštny svet medzi nocou a dňom, veľa o ňom neviem. Hans Baluschek pochádzal z rodiny nemeckého železničného inžiniera a maľoval stanice a ľudí za tmy. Možno tam by sme ich všetkých našli.
Už je celkom vidno a vonku niečo ako sneh. Niekde v tej belobe zbadám postavičky v pestrofarebných otepľovačkách, ktoré mávajú ubiehajúcim oknám ako kedysi my, keď sme sa chodievali sánkovať k železnici. Nevedeli sme, komu kývame. Mali sme mokré nohy od snehu a vždy, keď v diaľke zapískal vlak, postavili sme sa vedľa seba do radu a mávali sme. Iba tak. Azda nám niekto aj odkýval v rámci anonymnej spolupatričnosti.
Keď ste dieťa, má to veľmi veľa výhod. Keď som bola malá, jedna z mojich najväčších obáv bola, aby nám posýpačské auto neznehodnotilo sneh, čo cez noc napadol, a my sme sa mohli spúšťať a občas zakývať vlakom farebným lopárom. Brala by som to aj dnes.
