: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
Spisovateľ Silvester Lavrík pravidelne prichádza s úvahami na tému – prečo píšem. Dnešnej, už sedemnástej časti, dal podtitul:
Prečo píšem XVII čiže o potápaní nasucho
Prituhlo. Nasypal som sýkorkám. Sedím na lavičke pod lipou, dlane si hrejem na šálke s čajom. Na kolenách sa mi usadili Puf a Muf, pradú. Dolu kmeňom borovice zbehla veverica. Pod kŕmidlami paberkujú sliepky. K sýkorkám sa pridali pinky, hýle a červienky. Stehlíky som túto zimu ešte nevidel. Nevadí, počkám. Z čaju sa parí. Zmáha ma pocit blaženosti. Tak dajako sa to muselo prihodiť Františkovi. Tomu z Assisi. Zdriemol si a prebudil sa na to, že sa rozpráva s vtákmi. Jasné, že si rozumeli. Veď aj ja som si s nimi rozumel. Asi si nájdem spoločnú reč aj so svojimi mačkami a vevericou. A to neašpirujem na žiadneho svätca. Ani som nezjedol bieleho hada. Zato Puf a Muf hej. V lete som ich pristihol, ako učia tancovať jeden a pol metrovú užovku. Fascinujúce divadlo. Ako dopadlo, som už naznačil. Puf a Muf rozumejú reči vtákov. Rozumejú aj mne, takže je to pre nich hračka. Možno preto ich už prestali loviť. Len Muf občas podráždene zamrnčí, keď sa mu trasorítky producírujú pod nosom.
Rozumieť reči vtákov musí byť úžasné. Celkom isto jej rozumel Breughel starší, Cranach, aj stredoeurópsky anonym zo sedemnásteho storočia, autor podmanivého obrazu Snem vtákov. V tom období to bol obľúbený námet. Existujú desiatky, možno stovky variácií na túto tému. Celkom isto im rozumel Aristofanes, od ktorého poznáme príslovie o zbytočnosti nosenia sov do Atén. Aby sme túto líniu nepreťažovali nadinterpretáciou, poviem už len toľko, že rozumieť reči vtákov a zvierat naozaj nie je ťažké. Problém je v tom, že na túto lingvisticko – etickú disciplínu nepestujeme. Počúvame a nepočujeme, hľadíme a nevidíme. Škoda, lebo volajú o pomoc. Naša škoda, lebo oni tu boli pred nami a budú tu aj po nás.
Keď som bol chlapec, ujo Mizera, ktorý vedel pliesť košíky a vyrezávať píšťalky, všetko z vŕbového prútia, ma učil hlasy vtákov napodobňovať. Márne. Zato jemu to šlo náramne dobre. Zlietali sa zo všetkých strán, sadali si na holé konáre stromov v záhrade. Škorce, čvíkoty, drozdy, vrabce. Keď vrzla bránka u susedov, prestal ich zvolávať. Spoza latríny a svinského chlievika sa vynoril Blažej, lenivý susedov syn. Väčšinu dňa preležal pri televízore, ale teraz našľapoval obozretne ako puma, oči na stopkách. V rukách vzduchovka. Ujo Mizera zatlieskal, zaškriekal, nahlas sa zasmial. Vtáky sa rozpŕchli. V poslednej chvíli. Sklamaný Blažej si nabitú pušku oprel o špicu papuče. Na tvári sa mu usadil trucovitý výraz lovca odhodlaného čakať.
Prásk!, ozvalo sa po chvíli. Vzápätí bolestné zjajknutie a nadávky. Blažej si prestrelil priehlavok. Chcel som zatlieskať, ale ujo Mizera ma zastavil. Hej, kto rozumie reči vtákov, nevie byť pomstychtivý.
Kým som si minule nezdriemol pod lipou, čo sme spolu s otcom a synom pred dvadsiatimi rokmi vysadili, ani som nevedel, že si túto príhodu z detstva pamätám. Možno mi ju pošepli sýkorky. Hýle. Pinky. Červienky. Oplatilo sa im nasypať. Možno ju vo mne pradením rozvibrovali Puf a Muf, sú to krásne šelmy. Teším sa z nej. Užívam si ju, ako každú peknú spomienku na detstvo. A že ich mám! Už sa hlásia ďalšie. Spomínam, ako sme chytali raky holými rukami. Motýle do košele. Muchy v letku. Hej, vtedy sa to smelo, celý svet bol trochu hlúpejší, než sa na tú dobu patrilo. Ale to sa nemení. Zmenilo sa len to, že vtedy sme aj my sami boli súčasťou bezbrannej prírody; chvíľu lovci, chvíľu lovení. Bertuša pri kŕmení statku nabral na rohy bujak. Vilo sa utopil v rozvodnenom Hornáde, lebo sme sa pokúšali driftovať na ľadových kryhách. Pol hodiny sme z neho pumpovali ľadovú vodu, kým prišiel k sebe. Tibora oplieskalo o stenu tunela. Stavil sa, že cezeň prebehne rýchlejšie ako parná lokomotíva. Ja som sa zrútil do opusteného kameňolomu, lebo pod previsom na jeho hornom okraji rástli najväčšie maliny. Hej, poézia detských čias. Reči vtákov sme nielen rozumeli, ale sme ňou aj hovorili, veď – sami sme boli riadni vtáci.
Sedím nad chladnúcim čajom a rozmýšľam, že sa oplatilo troška sa pocvičiť v opisoch prírody. Pracovného postupu. V poslednom čase sa z literatúry kamsi vytratili. Vyšli z módy, ako všetky tiché hlasy, čo radšej hovoria precízne o banalitách každodennosti, než banálne o jej drámach. Nedám na ne dopustiť. Popri všetkom tom predvádzaní sa znudeného intelektu nad prírodnou časťou ľudskej bytosti vo mne mi dobre padne občas si zdriemnuť na čerstvom vzduchu. Oddýchnuť si od seba samého. Pod lipou. S pradúcimi mačkami na kolenách. Pravdaže, starnem, ale načúvanie reči vtákov to spomaľuje a kritický rozum cibrí mimoriadne účinne. Brúsi ho ako prešibaný tesár dláto na jemnom kameni; až kým sa na jeho skosenom konci nezjaví bezchybné kosé zrkadlo. Pozrieť sa doň, to si žiada istú mieru odvahy. Takej, akou sú obdarení speleo-potápači.
Ponoriť sa do čierno-čiernej ľadovej vody hlboko pod zemou, každým vlastným pohybom viac a viac zakalenej, v situácii, keď po chvíli človek nevie, kde je hore a kde dole, s povrchom spojený iba tenkým signálnym lankom, ktoré sa môže každú chvíľu zaseknúť medzi skalami, v tlakovej fľaši na chrbte len presne odmerané množstvo vzduchu... Uf! Lebo logika veci nepustí. V plytkej mysli sa hlboký pokoj nemá kde usadiť. Ja radšej budem driemať pod kŕmidlom pre sýkorky. Aj keď – tu zase hrozí, že ucho si zvykne, rozum sa naladí a ja sa dozviem, čo si sýkorky, pinky a hýle myslia o mne. A to ešte uvidíme, čo povie stehlík, keď priletí zo severských plání.
Takže zatiaľ len toľkoto k výhodám písania v porovnaní s vtáčím štebotom. Ozaj, musím zavolať kamarátovi Jankovi. Míňa sa mi slnečnica a zima vraj ide byť tuhá.
