: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
Hľadanie pokoja v nepokojných časoch je veľmi náročné. Aj o tom píše vo svojej novej glose kazateľ Cirkvi bratskej, Daniel Pastirčák.
Na vypočutie.
Ticho je šatňa za oponou sveta
Hlučný orchester spoločnosti dennodenne vyhráva svoje kakofónie nepokoja. Tvorcov nepokoja netreba dlho hľadať, sú všade. Nepokoj pramení z boja, v ktorom každý usiluje o seba presadenie. Dnes, azda viac než inokedy, spoločnosť potrebuje počuť hlas tých, čo tvoria pokoj. Pokoj však môže vstúpiť iba tam, kde naše úsilie rozšírime za hranice sebauspokojovania. Je ako hudba, má v ňom miesto každý jednotlivý hlas. Federico Fellini o tom natočil film. Orchester sa stretá v prázdnej kaplnke. Televízny štáb natáča rozhovory s hráčmi orchestra. Každý z hudobníkov svoj nástroj považuje za výnimočný: pre klaviristu je klavír nástrojom kráľovskej bytosti. Pre flautistku znie flauta nadprirodzene. Pre pozaunistu je jeho nástroj nástrojom anjelov. Prvé husle riadia orchester. Každý je celkom zaujatý svojím nástrojom, celok hudby je im úplne ľahostajný. Začne sa skúška. Sálou sa rozlieha nesúladný zvuk. Nástroje sa prekrikujú. Dirigent zúri, ponižuje hudobníkov šťavnatými nadávkami. Orchestru chce vnútiť súlad svojou autoritou. Počas prestávky sa hudobníci vzbúria. Dirigenta nahradia obrovským metronómom. Tí radikálnejší zhodia i metronóm. Teraz sa vzbúrenci bijú medzi sebou, nastáva všeobecný chaos. Cez prestávku sa televízny štáb zhovára s dirigentom. Hudba je posvätná, povie dirigent, každý koncert je ako omša. Akí sme boli všetci šťastní, zabudli sme na všedné starosti, v očakávaní prvého pohybu taktovky sme boli ako jedno telo – jediný dych – len my a nástroje spojené v jedinú vitálnu silu. Koľko lásky bolo medzi hudobníkmi a dirigentom. Lásky, po ktorej dnes, ako vidíte, niet ani stopy. Medzi mnou a mojimi hráčmi je len nedôvera, stojíme jeden proti druhému. Pochybnosť, ktorá ničí vieru, nedostatok úcty – závisť, pohŕdanie a hnev, kvôli niečomu, čo je už dávno stratené a čo sa už nikdy neobjaví.
Stratili sme lásku k celku. Potrebujeme odstup, aby sme ho znova videli. Je tu však niekto, od koho nedokážem odstúpiť. Ja sám. Som pre seba vždy prvý, sebou začínam, sebou končím. Zaujatý hlasom svojho nástroja nepočujem iné hlasy v celku hudby. Pokúšam sa od seba odstúpiť, zmĺknem, snažím sa dosiahnuť stav pokoja, duša je však v plnej prevádzke V jej ústredí je rušno: pracuje sa na riešení problémov, rozkresľujú sa projekty budúcnosti. Duša je bojovníčka, bojuje o dušu. Nepozná pokoj, okrem krátkeho uspokojenia na vrchole pominuteľného víťazstva. Duša vždy túži po stave, v ktorom sa nenachádza. Keď dosiahne čo si žiadala, hneď zatúži po niečom inom. Hľadá totiž absolútno; to však nemôže nájsť sama v sebe, je prístupné iba Duchu.
Zatiaľ čo duša uchvátená sama sebou je neprestajne v pohybe, Duch je nehybný. Z odstupu večnosti pozoruje komickú figúrku duše na scéne času. Duša je plná hlasov, duch je plný ticha. Potrebujem sa vyzliecť z kostýmu duše, vystúpiť z prúdu vnútorného monológu a vstúpiť do ticha ducha. Nutkavé myšlienky treba nechať odísť, hľadieť na ne z ticha ducha, kým nezmiznú v prázdnote, z ktorej vzišli. Ticho je šatňa za oponou sveta. Bola mi pridelená rola v dráme života. Ak mám svoju rolu naplniť zmyslom, nesmiem si ju popliesť so sebou samým. Tá rola nie som ja. V šatni za oponou sveta si ju vyzlečiem. Keď riešim spor na javisku sveta, pozorujem ten spor z ticha svojho ducha. Keď hodnotím, svoje hodnotenia pozorujem ich z ticha odpustenia a nesúdenia. Keď milujem, pozorujem to milovanie z ticha večnej lásky. Ustupujem, aby mohol vstúpiť Boh. Iba človek žijúci z vnútorného ticha môže byť tvorcom pokoja.
