: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
Sú témy, o ktorých si môžeme myslieť, že sú nespojiteľné, ale potom príde chvíľa, keď nám niekto dokáže, že sú. Presvedčí vás o tom vo svojej glose aj básnik Peter Prokopec. Svojej glose dal názov Inštalatérska poézia. Glosa na vypočutie.
Inštalatérska poézia
Nedávno sa nám v byte pokazila toaleta. Po spláchnutí začala do misy unikať voda, ktorá sa nevedela zastaviť. Rozhodol som sa skúsiť, kam až siahajú moje schopnosti a do opravy som sa pustil na začiatok sám. Otvoril som nádržku a začal skúmať jednotlivé súčiastky. Samozrejme, opraviť toaletu bez predchádzajúcich vodoinštalatérskych skúseností nie je nič ľahké. A tak sa začali kopiť zmarené pokusy. Nasledovalo prezeranie inštruktážných videí a fotoseriálov. Vďaka nim som sa naučil, že v toalete sa nachádza nápustný a výpustný ventil. Po zhodnotení situácie som dospel k záveru, že chyba je v nápustnom ventile – konkrétne v plaváku, ktorý by mal so zvyšujúcou sa hladinou stúpať a uzavrieť prívod vody do nádržky. Odmontoval som teda kovovú hadicu, celý ventil som vybral a skúsil odhaliť jeho chybu. Neúspešne. Pravdepodobne došlo k opotrebovaniu alebo k inej zrade. Našťastie sa dala kúpiť náhrada, na ktorú sme čakali pár dní. Dovtedy sme provizórne zapínali a vypínali červenú páčku nad vodomerom. Keď nový ventil prišiel, nainštaloval som ho a s napätím som sledoval, či celý proces prebehne dobre. Moja inciatíva sa dočkala odmeny. Toaleta bola opravená a my sme ju mohli začať opäť normálne využívať, hoci ešte stále ju nedôverčivo kontrolujeme.
Nikdy som nebol veľmi technický typ. V tomto sa na svojho otca vôbec nepodobám. Zatiaľ čo on bol schopný vo svojej garáži opravovať motory áut a sám postavil cestný bicykel pre seba aj pre mňa, ja som bol v tomto chlapskom prietore skôr vyčnievajúci element. Raz mi dokonca prešlo auto jedným kolesom po nohe, pretože som ju zabudol na mieste, kde podľa zdravého rozumu rozhodne nemala byť. Doteraz ma udivuje, že tá bolesť vôbec nebola taká veľká, ako som očakával. Zaobišiel som sa bez zlomenín prstov, bez pomliaždenín, všetko to prežila ešte aj topánka.
Ale postupne som sa aspoň v malej miere zmenil. Keď sme sa s S. nasťahovali do spoločného bytu, zvládol som zapojiť svetelné vypínače aj visiace lampy, navŕtať do stien diery, rozobrať skriňu a teraz aj opraviť toaletu. Väčšie opravy síce stále nechávam na odbornú pomoc, ale na svoj posun som relatívne hrdý.
Tieto opravy mi ukazujú ďalšiu tvár sveta, tvár, ktorá sa od tej poetickej líši. Pri oprave toalety človek presne vie, aký má byť výsledok a hľadá cestu, ako ho dosiahnuť. Pri písaní básní je to naopak. Mám cestu, viem, že text bude vznikať verš za veršom, obraz za obrazom, ale cieľ je ťažko definovateľný. Ide o nejaký pohyb vo mne a – v kladnom prípade – aj v čitateľoch a čitateľkách.
Tento pohyb môžeme tiež považovať za akési svetlo, ktoré sa vo vnútri zapne. Ale nevieme, kde je. Aké by bolo náročné zapájať vypínače, vkladať kábliky rôznych farieb do svoriek a skúšať ich funkčnosť, keby sme presne nevedeli, čo majú rozsvietiť.
Upokojujúce je, že vždy máme aspoň polovicu toho, čo potrebujeme. Ak hľadáme cieľ, môžeme sa vybrať po ceste, ak hľadáme cestu, niekde v diaľke vidíme cieľ. Svet nás nenecháva bezradných. A keď sme v úzkych, môžeme prechádzať z jednej situácie do druhej.
Na záver treba povedať, že v inštalatérstve nie je o nič menej poézie. S tou klasickou sa zhodujú v tom, že chcú opravovať. Pred nimi niečo nefunguje a po nich by sa to malo zlepšiť. Faktom je, že málokedy je všetko tak, ako má byť. Niekedy vypovie službu zariadenie bytu, inokedy niečo v nás. Po dobre odvedenej práci – či už tej s náradím alebo tej s veršami – sa cítime lepšie. Na istú dobu sú veci okolo nás v poriadku.
