: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
Samostatná vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied, Zuzana Bartošová, si v novej glose všíma galérie na Slovensku. Glosa na vypočutie.
Virtualita versus zabúdanie
V dnešnej dobe sú čoraz častejšie virtuálne stretnutia, diskusie, dokonca prehliadky výstav. Autentický zážitok pri pohľade na umelecké diela síce nenahradia, ale som za ne vďačná. Na rozdiel od minulosti len výnimočne cestujem cielene za výstavami doma a do cudziny. Nedávno, na virtuálnom stretnutí umeleckých kritikov, sme mali možnosť rovnakým spôsobom navštíviť expozíciu Nitrianskej galérie Folk-Lore.
Ambiciózna kolekcia reaguje na viac aktuálnych tém. Prostredníctvom konfrontácie výtvarných diel klasikov nášho umenia 20. storočia a mladých autorov kriticky poukazuje na traumatizujúce konvencie, ktoré pretrvávajú v našej spoločnosti. Slovenské príslovia a porekadlá na stenách výstavných miestností odhaľujú dešpekt voči ženám, ktorý vnímame ešte aj dnes.
Virtuálna prehliadka výstavy Folk-Lore aj stálej expozície Františka Studeného inovovanej intervenciami diel mladých umelcov, obe v Nitrianskej galérii, ma inšpirovali, aby som sa pozrela aj na aktivity ostatných slovenských galérií z aspektu zapojenia aktuálnych možností prezentácie. Tie bratislavské sa zrejme spoliehajú na to, že diváci k nim majú blízko, že ich výstavy navštívia osobne. S prípravou virtuálnych prehliadok sa netrápia ani na svojich vysunutých pracoviskách. Banskobystrická je rovnako ambiciózna ako nitrianska, ponúka virtuálnu prehliadku štvrtej časti stálej expozície Stanislava Filka, aj stálej expozície vo vile Dominika Skuteckého. Ostatné galérie sa spoliehajú najmä na zábery z expozícií a tlačové správy, čo považujem za zmysluplné. Nie každá galéria je už pripravená prejsť do virtuálneho priestoru. Ale aj tá, ktorá to zvládne, by nemala obchádzať klasické spôsoby komunikácie s divákmi. Nemožno predpokladať, že každý je zaujatý blúdením po internete. Tešme sa z toho, že reálni diváci do galérií prídu a vyhľadajú autentické zážitky.
Navyše, väčšina z nich ponúka okrem stálych expozícií premyslený výstavný program, do ktorého zapája diela zo svojich zbierok, rovnako ako diela mladých a najmladších autorov. Galéria Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši prezentuje dokonca medzinárodnú prehliadku s koncepciou poľského kurátora.
Viaceré slovenské galérie, nielen táto, upozorňujú divácku obec na to, že sú vlastne pamäťovými inštitúciami, teda múzeami výtvarného umenia. Okrem kurátorsky koncipovaných výstav im nechýba stála expozícia.
Výtvarní umelci, ktorí významom presiahli nielen miesto, kde sa narodili, ale dokonca Slovensko, si zaslúžia monografické výstavy. Tie by potom putovali viacerými našimi galériami. Diváci vo všetkých regiónoch si jedinečné umelecké zážitky zaslúžia.
A práve takéto projekty na Slovensku chýbajú. Výstavy sa plánujú, realizujú a po svojej premiére v inštitúcii, ktorá ich organizovala, sa umelecké diela vrátia do depozitov a majiteľom. Zabúda sa na možnosť zaužívanú v európskom kultúrnom prostredí, keď sa zostavený súbor výtvarných diel predstaví postupne na viacerých miestach. Výstavu Toyen, o ktorej som hovorila minule, uviedla pražská Národná galéria, po nej Kunsthalle v Hamburgu a čaká ju ešte repríza v Musée d´art moderne de Paris.
Okrem toho zabúdame pripomínať naše významné osobnosti, hoci je na to jedinečná príležitosť. V snahe po aktuálnosti naše galérie svorne vytesnili výstavy jubilantov, ako keby išlo o čosi nevhodné. Jedinou výnimkou je expozícia Otisa Lauberta v trnavskej Galérii Jána Koniarka. Bolo treba pripomenúť, hoci kolekciou komorného rozmeru a na jej základe publikáciou, prednáškami, diskusiami, tvorbu Vincenta Hložníka pri jeho storočnici, Milana Dobeša, ktorý sa vlani dožil deväťdesiatych narodenín a nesporne tohoročnú jubilantku Janu Želibskú. Od jej výstavy v Slovenskej národnej galérii už ubehlo desaťročie.
Ako inak majú diváci vnímať súčasné výtvarné umenie, ak nie na pozadí tvorby autorov, ktorých uznáva medzinárodná výtvarná scéna? Som presvedčená, že bez jej kontextu aj objavne koncipované výstavy, ktorých je na Slovensku v súčasnosti dosť, neprekročia svoj regionálny rozmer. Ani jeden z menovaných autorov sa neocitol v programe slovenských galérií v roku svojho životného jubilea. Možno sa niektorá inštitúcia ešte spamätá a uvedie v tomto roku aspoň symbolickú výstavu tvorby Jany Želibskej.
