: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
Život je jen náhoda – názov jedného z najznámejších českých šlágrov inšpiroval ku glose spisovateľku, Alenu Sabuchovú. Samozrejme, nielen on, ale viac vám už povie sama.
Život je jen náhoda
Leto ma vyčerpalo, povedala som nahlas a prudko som odostrela závesy októbrovému slnku. Z okien mi spadli sieťky proti komárom, mama povedala, že si mám kúpiť obojstrannú lepiacu pásku, a prišla na návštevu s tejpou na koberce.
Každým rokom sa intenzívnejšie rozchádzam s letom, odkedy som si kúpila prvý krém pre tridsať plus, nemám z toho ani výčitky. Už nie som to dievča z refrénu letnej pesničky, nedelím rok na best summer ever a zvyšok.
Sedela som pri otvorených oknách Pistoriho paláca, trochu mi ťahalo na kríže, ale nepohla som sa, páčil sa mi ten okamih. Za klavírom sedela pani M. a hrala Život je jen náhoda. Má takmer deväťdesiat a od puberty hráva v bratislavských a viedenských kaviarňach.
Spýtala by som sa, tak ako? Aké bolo to 20. storočie? Viete, stihla som len posledných desať rokov, ktoré som dodnes celkom nepochopila, a veci si rada romantizujem.
„Vy ste sa mali narodiť o sedemdesiat rokov skôr,“ povedal mi raz pán v pokladni v potravinách a zrejme to mal byť kompliment.
„Tak to zase nie, preboha!“ namietla som. „Zomrela by som na tuberkulózu alebo na lásku.“
Ešte možno na trápnosť, ale minule niekto hovoril, že trápno sa vždy nejako prežije, tak sa na to spolieham.
Pani M. má biele vlasy a v nich zapísané všetky skladby, ktoré pozná naspamäť. Na piane má položenú malú taštičku. Vyzerá, že v nej ukrýva lístky s venovaniami pre všetkých milých a milé, ktorým ktosi nechal zahrať. V hotelovom foyeri, z ktorého je dnes suť. Alebo vo vychýrenej kaviarni so štukovým stropom, kde dnes predávajú rozmrazené pečivo.
Pani M. si pamätá. Hovorí, keď sa spýtate, ale viac hrá. Hrá, akoby neprešlo vyše sedemdesiat rokov, odkedy sa z nej stala kaviarenská klaviristka. Hrá, ako hrala, keď si ľudia pripíjali, lebo sa zdalo, že najhoršie je za nimi. Hrá ako vtedy, keď sa spájalo i rozdeľovalo, ale rozhodnutia sa len zapíjali, nešérovali sa ani nelajkovali a keď kaviarenské pletky tvorili lokálny dobový bulvár bez možnosti online šírenia.
Bola som na medzigeneračnom festivale Old's cool a ako obyčajne počúvala cudzie príbehy. Také, čo si už o chvíľu nebude mať kto pamätať. Odniesla som si ich domov v októbrovej tme, kde ešte nefúkal silný vietor, len scvrknuté šípky potichu hlásili, že jeseň je neodškriepiteľne tu.
