: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
Prečítajte alebo vypočujte si silné a úprimné vyznanie hudobníka Daniela Salontaya.
Život s gitarou
Už štyridsať rokov čítam pomyselnú knihu života s gitarou. A posledné tri týždne si píšem neexistujúcou ceruzkou na okraj neexistujúcej knihy poznámky a vysvetlivky - glosy. Sám pre seba a do budúcnosti, hoci neviem či mi život dopraje otvoriť tieto stránky ešte raz. Po roku sa na chvíľu rozbehli koncerty a deje sa zaujímavá zmena. Atmosféra je zvláštne pokojná až slávnostná. Akoby sme si všetci v publiku aj na pódiu, uvedomovali, že spoločný zážitok z hudby môže byť na dlhú dobu, alebo aj navždy, posledný.
Stroj alebo nástroj
V opakujúcich sa obdobiach zrušených koncertov, a to posledné trvalo takmer rok, sa mi vynára otázka o zmysle života s gitarou. V tých chvíľach sa zvyknem vrátiť na jedno konkrétne miesto v čase a priestore. Pevný bod, v ktorom neexistujú pochybnosti. Z neho čerpám. Je to prvé očarenie. Mal som štrnásť rokov, prišla prvá gitara - stroj na hudbu. Nevedel som hrať, ale prvé tóny vychádzajúce spod rúk boli tou najkrajšou hudbou, ktorá ma sama začala viesť. A ja som ju započul a uvedomil si, že toto chcem robiť. Stroj sa odrazu zmenil na nástroj, s ktorým sa dá kamarátiť, zápasiť, porozprávať a aj pohádať. Hudba je jedným z mála druhov umenia, v ktorom sa predpokladá dlhodobý vzťah medzi človekom a nástrojom. Je zásadný pre vznik novej hudby. V týchto momentoch nie je potrebné publikum, alebo iné potvrdenie nároku na existenciu. Naopak, každá pozornosť zvonku môže byť prekážkou. Prečo majú hudobníci potrebu dotýkať sa nástroja? Je to zážitok synchronizácie mysle a tela pri nástroji. Absorbujúci a relativizujúci existenciu lineárneho času a trojrozmerného priestoru. Je návykový a jeho jediným potvrdením je práve znejúca hudba. Okrem prvého očarenia, do ktorého som sa v posledných dvoch rokoch často v duchu vracal, mi začali prichádzať ďalšie gitary. V každej pandemickej vlne dve a vždy so zaujímavým príbehom. Bez zámeru a hľadania, akoby náhodou. Situácia sa obrátila a tentokrát som im ja vysvetľoval, prečo sme sa stretli, akú hudbu mi v sebe priniesli. Výsledok bude počuť, keď na to raz príde. Zatiaľ sa posledné dve gitary objavili minulý týždeň a mám vážny dôvod domnievať sa, že to s koncertami opäť nebude ružové.
Koncert roka
Zažívajme koncerty, kým sú. Môj hudobný zážitok roka, ktorý bude už ťažko prekonaný, prišiel nedávno na Festivale Konvergencie v podobe koncertu - ako ináč - gitaristu Dominica Millera vo veľkej koncertnej sále Slovenského Rozhlasu. Stingov dlhoročný gitarista a spoluautor nesmrteľných skladieb vydáva vlastnú tvorbu v renomovanom vydavateľstve a môcť ju nielen počuť, ale sa s Dominicom aj porozprávať, bol veľký dar. Kladie si, podobne ako ostatní hudobníci, otázku "prečo to robím?". Dovolím si ho odcitovať:
"Keď hrám koncert v starých koncertných sálach, niekedy dokonca v starovekých arénach, a je tam sto, dvesto alebo aj tisíc ľudí v publiku, mám naozaj veľakrát pocit, že ľudia, pre ktorých hrám, sú aj tie duše, ktoré počúvajú. Obávam sa, že tam sú tiež. A ony sú tie jediné, ktoré vedia, či si ozajstný, alebo nie. To mi pomáha zvládnuť koncert. Je to surreálny zážitok. Prečo to robím? Na čo je to dobré? Napredovať v kariére? Pre mňa nie. Predvádzať svoje zručnosti? Absolútne nie. Pre čo to potom robím? Lebo rád cestujem? Možno, ale nie celkom. Robím to len pre duše."
