: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
Svoje mesto, štvrť, ulicu poznáme ako vlastnú dlaň. Aspoň si to myslíme. Ale niekedy aj na známych miestach objavíme niečo, čo prekvapí, zaujme, núti zastať a rozmýšľať. Vie o tom svoje aj básnik Peter Prokopec.
GT Peter Prokopec - Pixel s muskatmi
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Pixel s muškátmi
Keď sa z nášho bytu v Bratislave vyberieme smerom k Hlavnej stanici, prejdeme niekoľkými uličkami. Tie okrem iného vedú aj okolo trhoviska, ktoré obklopujú viaceré budovy. Ak sa človek postaví trochu bokom od stánkov, v ktorých sú pravidelne vyložené rôzne druhy zeleniny, ovocia a kvetov, môže si na druhej strane všimnúť stenu. Takto z diaľky vyzerá, že nevyrastá zo zeme, ale z plechových striešok. A prečo o nej píšem? Fascinuje ma, že na jej celej ploche sa nachádza iba jedno okno. Možno si teraz predstavíte nízku stenu s výškou len trochu nad úroveň trhovníckych miest. Ale nie je to tak – má pár solídnych metrov, natiahnutých horizontálne aj vertikálne. Zmestilo by sa na ňu desať, ba možno ešte viac okien. Napriek tomu vidieť len jediné.
Myslím na verše mladého českého básnika Petra Ligockého z jeho básne, v ktorej postupne vymenúva, čo všetko sa reklamuje, vrátane:
„televize které odumřel jeden
z miliónu pixelů“.
Následná pointa je správne „drásavá“, keď autor dôjde k tomu, že:
„reklamuje se všechno
kromě nás“.
Ale pre tento text sa vráťme k televízii. Spomínaná stena vyzerá ako obrazovka z tehál, ktorá tiež prišla o konkrétny pixel. Lenže akým spôsobom! Tento pixel nie je odumretý, práve naopak – je osamelým živým elementom. Za sklom môže kedykoľvek niekto prejsť, alebo môže cezeň zasvietiť silné augustové slnko a dopadnúť na stránky rozčítanej knihy, môže sa tam rozvinúť príbeh, ktorý by zabral filmové plátno, ale vystačí si s pixelom, a predsa rozpovie všetko, čo potrebuje. A to ešte nehovorím o kvetináči s muškátmi, ktorý okno zdobí. Rovnako je iba jeden, zdá sa, že presne vymeraný, zapadajúci ako kúsok puzzle.
Svedčí to o dôležitosti maličkostí. Malý pixel vie pohnúť obrazom, dokonca oboma smermi – tým zlým, aj tým dobrým. Pixel, ktorý stratí farbu, ktorý sa zmení iba na čiernu plochu, zanechá stopu. Rovnako zanechá stopu pixel, ktorý zažiari farbami. Tieto pixely nie sú obeťami svojej veľkosti, berú ju tak akosi samozrejme. Ak stmavne pixel, stmavne celý, ak v ňom vyrastú muškáty, hoci len v jednom kvetináči, je to záhon.
Čas sa tiež skladá z pixelov – zo sekúnd, minút a hodín, ktoré tvoria dni, týždne, mesiace a roky. Naše životy su rozpixelované tak, až sa zdá, že existujeme v nejakej počítačovej hre. Nemáme však meče a luky so šípmi, aby sme bojovali proti nadprirodzeným bytostiam a po zjedení huby s bodkovaným klobúkom nenarastieme do dvojnásobnej veľkosti, čím sa staneme silnejšími, ale pravdepodobne skončíme s otravou. Ako by asi znel propagačný opis? „Vstúpte do sveta spolu s miliardami ďalších hráčiek a hráčov a pokúste sa užiť si každý pixel naplno!“ Návod k hre chýba. Veď človek sa učí ovládať svoju postavu celú dobu. Veru, nie sú to šípky na klávesnici alebo joysticku.
Zostáva nám veriť, že aj keď sa niekedy dostaneme do situácie, ktorá sa bude javiť ako nepreniknuteľná stena, niekde na nej bude okno s muškátmi. Nemusíme si ho hneď všimnúť. Ale ako budeme zdvíhať zrak, nájdeme ho tam – jediný pixel vo vyhasnutej černi, ktorý rozsvietili kvety a možno aj niekto vo vnútri.
