: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
V Glose týždňa vám každú sobotu autorky a autori prinášajú
svoje pohľady na umenie, život, na svet všedných i nevšedných zážitkov. K
tým, na ktoré sa len tak nezabúda, patrí aj návšteva v mieste, kde žil
jeden z najpozoruhodnejších českých básnikov 20. storočia. Viac píše vo svojej glose Alena Sabuchová...
GT Alena Sabuchová - Petrkov
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Petrkov
Mám ruky od divých lesných černíc a malín. Stojím pred ruinou bývalých Lázní Petrkov, neodvažujem sa určiť rok, ktorý ich zhumpľoval viac. Esteticky či existenčne. Takmer by som počula hudbu ozývajúcu sa z kúpeľnej reštaurácie, myslím si, že by bola živá, v časoch, ktoré by sme označili za pekné. S peknými časmi je to „zapeklité". Ťažko je ich žiť, vždy sa na ne iba spomína.
Prichádzam pred reynkovský zámoček. Suzanne Renaud by možno nesúhlasila s týmto označením. Aj jej hovorili, že to bude château. Zoskakujem z bicykla, naprávam si klobúk, trochu zahanbene a školácky si utieram ruky o seba, lebo sú od černíc. Takto mám navštíviť sídlo jedného z najväčších českých básnikov 20. storočia?
Vchádzame do modrého pokoje, opäť myslím na Suzanne, ktorá si na zimy na Vysočine nikdy celkom neprivykla, ale asi to bola láska, na ktorú sa chcem spýtať vedľa modrej piecky, kde pražila kávu. „Starnem medzi úzkosťou a zimou, často pritisnutá k oknu, aby som videla, či niekto nejde," napísala v roku 1963, kedy už bola manželkou Bohuslava Reynka bezmála 40 rokov.
Život na zámočku, ktorý sa postupne rozpadal, jej ozvláštňovali cesty k poštovej schránke, kde listov zo dňa na deň ubúdalo. Remeselníci si nechávali za prácu platiť grafikami jej manžela, strop na chodbe sa skrátka musel podoprieť, aby nespadol.
„...takmer úplné vyvlastnenie, chudoba, živobytie nám zaisťuje práca našich detí a predaj grafík. Bohuslav prepláva chudobou ako svätý František," píše Suzanne 16. júna 1950 v liste Jeanne Guerryovej.
Tma a zima na Vysočine, dom s hrubými nezaizolovanými studenými múrmi a „Viete, ono to najskôr nechcel nikto kúpiť. Predávali to ich vnúčatá. Teda možno nejaký hotel by z toho bol," dozvedáme sa od miestnych. „Ale už to kúpil štát."
...
„Môžeme vám poskytnúť len pohostinstvo chudobných ľudí v kedysi krásnom a teraz len chátrajúcom dome, sami starnúci a unavení," píše v roku 1963 priateľke Annick Royovej. V balíčkoch jej priateľky z rodného Francúzska posielajú okrem kávy, čokolády a kakaa aj látku a pre ňu najcennejšie - semienka rastlín.
Hospodárstvo na Petrkove stojí obklopené lipami a dubmi, šumia celkom pokojne v náručí augusta, pomedzi rozkvitnuté ružové kríky sa potichu plazí neurčitý druh smútku, čo sem však akosi prirodzene patrí, povedala by som, že je tu doma.
Pomaly stúpam po schodoch, stojím vo dverách a opatrne zostanem stáť na prahu miestnosti s knižnicami a piánom, kam z veľkých okien dopadá ešte štedré slnko. Býva zradné, na Vysočine hreje, ale nepáli. Nastavila by som mu tvár, ale mám pocit, že mi nepatrí, ukrojila by som z neho Suzanne. V krčme v neďalekej dedine sa nás pýtajú, kde sme boli.
„V Petrkove."
„A to je niekde tu?"
„Osem kilometrov," hovorím. „Je tam hospodárstvo Bohuslava Reynka, viete.
Básnika."
„My sme z Jihlavy. A nie sme moc „přes literaturu."
...
Na cintoríne v Svatom Kříži ich miesto posledného odpočinku nájdete ľahko, ktosi im priniesol žalm vo francúzštine a zložil ho na malý lístoček, horí tu sviečka, na náhrobku svietia drobné biele kamienky.
„Nadobudla som trochu morálneho pokoja tým, že som sa zbavila všetkých prianí, očakávaní, až po tu najmenšiu ambíciu. Je to smutné, ale v každom prípade musí byť predsieň smrti holá," píše 19.3. 1957.
Odchádzam rovnako potichu, ako som prišla, na pamiatku si chcem odfotiť okno spoza zelenej lipy, ktorá o pár týždňov opadá. Ktovie, koľký krát už, ktovie, či to niekto spoza toho okna počítal.
*citácie sú z knihy Lucie Tučkové - Petrkov 13
