Pečie celé Slovensko
Pečie celé Slovensko

Glosa týždňa Zuzany Bartošovej: O nádeji ukrytej v poctivosti

Glosa týždňa Zuzany Bartošovej: O nádeji ukrytej v poctivosti

: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.

Samostatná vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied, Zuzana Bartošová, sa v glose vracia k dvom zaujímavým výstavám.

Glosa-Zuzana Bartošová-O nádeji ukrytej v poctivosti Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.


O nádeji ukrytej v poctivosti

Počas pandémie, viac ako rok, som sa buď vyhýbala spoločenským stretnutiam a návštevám výstav, alebo sa vôbec nekonali. Po uvoľnení opatrení som si to vynahradila. Jedného májového dňa som sa zúčastnila až dvoch podujatí. Zlato Inkov na Bratislavskom hrade v priestoroch Slovenského národného múzea možno navštíviť už dlhší čas, ale mne sa to s vnúčatami podarilo až teraz. Po prehliadke výstavy som bola v ten istý deň na vernisáži samostatnej expozície Romana Ondáka v jednej zo súkromných galérií.

Na výstave Zlato Inkov som najprv oceňovala dokonalosť kópií, kým ma katalóg nepresvedčil, že sa pozerám na zlaté originály. Fascinovala ma však nielen záplava jagajúceho sa tepaného kovu, jeho mäkké rukodielne spracovanie, funkčné tvary nádob a šperky vykladané farebnými vzácnymi kameňmi, ale úroveň, ako bola výstava pripravená. Poctivo, s vysvetľujúcimi textami pri exponátoch, ktoré podali potrebné informácie o dávnych indiánskych kultúrach všetkým, aj laickým návštevníkom. A nechýbal ani audio-sprievodca s podrobným komentárom. Relevantne odborne pripravená pôsobila sugestívne a my sme si vďaka nej umocnili vizuálne predstavy o živote a zvykoch Indiánov vzdialených stáročí na vzdialenom kontinente. Vnúčatá zaujala, mňa presvedčila. A to je dôležité. Avšak nerozumiem dôvodu, prečo o výstave Slovenské národné múzeum neinformuje na svojej webovej stránke.

O pár hodín po tomto, v podstate romantickom zážitku, som sa ocitla na vernisáži jedného z najviac uznávaných súčasných umelcov, ktorý tvorí po celom svete, ale žije na Slovensku, Romana Ondáka. Bola prekvapivo zvláštna, nútila k premýšľaniu, iritovala záhadnosťou svojich objektov. To ako kritička umenia, ktorá ním žije od detstva, oceňujem viac, ako keby ma bola očarila. Ondák vystavil na prvý pohľad nevzhľadné drevené objekty geometrických tvarov. Až keď sa divák k nim priblížil, prezradili, že sú komponované z už použitých materiálov, častí stolových dosiek a nôh. Ukázali odvrátenú tvár každodenne používaných predmetov. K divákovi sa obrátili svojou vnútornou, zvyčajne skrytou stranou. Poskytli trúfalú, voayerskú prezentáciu, ktorá im navyše nepridala na kráse.

Nevšímajúc si vravu vernisážového publika som trpezlivo pozorovala jeden objekt po druhom a objavovala na každom staré zásahy, škrabance, nenápadné rany. Ich minulosť, ktorú konfrontovali so súčasnosťou tvrdé a dokonale presné línie Ondákových rezov. Ohraničili pôvodné časti poskladaných objektov. Všetky exponáty na výstave pôsobili úplne obyčajne, zdanlivo bez akejkoľvek aury, ktorá umelecké diela charakterizuje. A napriek tomu ju mali. Časti drevených predmetov vynárali v pamäti intenzívne zážitky z obdobia školských lavíc, z obdobia návštev v byte starých rodičov. Vďaka nim som sa ocitla v zákutiach vlastných spomienok.

Odrazu ma vyrušil človek, ktorého som kvôli respirátoru na tvári nedokázala identifikovať. Zdravil ma, podával ruku, jeho oči sa smiali a ja som v ňom poznala známeho, ktorý je povolaním biológ, dokonca významný vedec. Potešila ma jeho prítomnosť na vernisáži tvorby súčasného umelca, navyše, keď zamieril na hodnovernú výstavu. Zaskočil ma však jeho komentár: „Veru, to by som si ťažko vedel dať doma na stenu." Ale hneď dodal niečo, čo ma odzbrojilo. Namiesto zvyčajného odmietania súčasného umenia vetou „to sa mi nepáči", povedal: „Veď ja tomu nerozumiem".

Týmto mi umožnil, aby som sa mu pokúsila vysvetliť nie Ondákove objekty, ale cestu, ako im môže porozumieť. Spýtala som sa ho, či bol niekedy v kostole za dreveným gotickým oltárom, či videl zozadu jeho konštrukciu. A keď prikývol, tak už bolo dosť zrejmé, že pochopí umelcovu snahu poukázať na skrytú skutočnosť našich životov prostredníctvom obrátenia zaužívaného uhla pohľadu. Tak upozorniť na tajomstvá každodennosti často skryté pod nánosom perfektných povrchových obrazov a informácií. Myslím si, že môj známy tejto ceste nazerania porozumel. Ostal sa na objekty pozerať a z výstavy – ako mi stihol povedať – neodišiel sklamaný.

Čo k týmto dvom hlbokým zážitkom dodať? Asi len pocit optimizmu, že ani rok pandémie, teda núteného odlúčenia od kontaktu so skutočným umením, neznížil očakávania, ktoré v ňom diváci hľadajú. A že sa môžu nadýchnuť a nadchnúť, to dáva nádej.