: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
O falošnosti postojov a zradnosti vizuality – je názov glosy, ktorej autorkou je samostatná vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied, Zuzana Bartošová. Autorka v nej prináša svoj pohľad na výtvarné inštalácie a ich posolstvá, odkazy a interpretácie.
Glosa-Zuzana Bartošová-O falošnosti postojov a zradnosti vizuality
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
O falošnosti postojov a zradnosti vizuality
Žijeme už tridsať rokov v slobodnej spoločnosti. Ale to neznamená, že každý môže robiť to, čo sa mu zachce. Vo výtvarnom umení vnímam hranice dovoleného pluralitne, ale jasne. Akceptujem pravidlá trhu, veď po ňom sme počas socializmu volali. Kedysi, tesne po Nežnej revolúcii, som ťažko niesla, že stred Bratislavy – a možno aj iných miest na Slovensku – zaplavili komerčné galérie plné gýčov. Historici umenia sú na rozdiel od architektov či lekárov heterogénnou komunitou. Nedokázali v pravý čas založiť svoju komoru. Galériu mohol vlastniť hocikto bez patričného rozhľadu a vzdelania. Tak je to dodnes.
Situácia sa počas rokov však v niečom zmenila. Milovníci gýčov už zaplnili svoje sídla a nastúpil iný druh zberateľov. Dokážu do umenia investovať. Ceny niektorých diel budú rásť a ak ich získajú, tak ich časom výhodne predajú. Otázka je, ktoré diela sú tie hodnotné. Začali sledovať výstavy, čítať knihy o umení, cestovať na výstavy do zahraničia. Kultivujú svoj vkus a to je pre poctivé umenie dobre. Aj skromní avantgardní autori musia z niečoho žiť. Hoci mnohí zberatelia vidia predovšetkým svoj budúci zisk, sú pre výtvarníkov zázemím.
Aktuálny problém vidím inde. Štátna, regionálne a mestské galérie, teda vlastne múzeá výtvarného umenia, vytvárajú svojou výstavnou a zberateľskou praxou hodnotové kritériá. Umožňujú im to dotácie z verejných zdrojov. Ak sa ich riaditelia správajú voči financiám zodpovedne, tak je im temer všetko dovolené.
Programy galérií kreujú podľa vlastného uváženia a tak prispievajú k interpretácii dejín umenia. Lebo, ako vieme, dejiny, aj dejiny umenia, nie sú len stopami toho, čo sa skutočne stalo, ale najmä tým, ako tieto stopy odborníci v danej oblasti poznajú, pochopia, precítia, vysvetlia a prezentujú verejnosti. Teda interpretujú. Výsledok svojich aktivít ponúkajú naše galérie divákom prostredníctvom výstav ako niečo spoľahlivé. Usmerňujú vkus publika.
Načo otáľať. Pozrime sa na našu, z hľadiska dejín umenia, zbierok, dotácií a počtom odborníkov najvýznamnejšiu inštitúciu, Slovenskú národnú galériu. Na to, čo na prelome jari a leta 2021 ponúka ako hodnoty. Okrem iných aktivít v jej átriu maľuje Marcel Mališ už viac ako pol roka zväčšenú repliku diela Vďakyvzdanie českého a slovenského ľudu generalissimovi Stalinovi z roku 1950. Sprievodný text panelu na mieste, kde výtvarník maľuje, zaštítil citát Hannah Arendtovej, ako aj odkaz na proces s Miladou Horákovou a jej popravou. Nabáda divákov, aby sa zamysleli nad faktom, že zlým sa môže stať ktokoľvek, nemusí to byť netvor, čo je v súlade s tvrdením Hannah Arendtovej o banalite zla. Skutočný postoj organizátorov akcie však prezrádza nenápadná noticka v jeho závere. Popri výzve k zamysleniu nabáda divákov: „A aj sa trochu pobavte."
Priznávam, že ma pri čítaní tejto výzvy zamrazilo. Nad čím sa mám pobaviť? Nad socialistickým gýčom, do ktorého dnes Slovenská národná galéria investuje čas, námahu, financie a dôveru divákov? Alebo nad dobou, ktorá nútila umelcov oslavovať ideologické ciele, zamedzila im slobodne tvoriť, nútila občanov zaprieť svoj svetonázor? Pobaviť sa nad obludnosťou totality päťdesiatych rokov? Ešte krok a niekto začne tvrdiť, že ľudia nezomierali na elektrických drôtoch železnej opony roztrhaní psami v snahe odísť na Západ, do slobodného sveta. Čo dodať?
Človeku aj odborníčke je smutno, že Slovenská národná galéria sa nevzdáva svojho cieľa rehabilitovať totalitu päťdesiatych rokov. Možno sa na to už zabudlo, ako pred niekoľkými rokmi inštalovala Stalinovu sochu na verejnom priestranstve pred svoju budovu. Japonskí turisti sa pri nej pobavene fotili a mienkotvorný nemecký týždenník Der Spiegel o tom zhrozene referoval. Našťastie sa našiel odvážlivec a polial sochu červenou farbou. Vidno, že to bolo málo. Je načase upriamiť pozornosť na ciele tejto národnej inštitúcie a podrobiť ich kritickej diskusii. Jej vedenie opakovane a neústupčivo predostiera verejnosti okrem pravých aj falošné hodnoty.
Slovenská národná galéria by nepochybne mala pôsobiť ako príklad pre ostatné inštitúcie vo výtvarnej oblasti a to nielen v umeleckej, ale i v etickej rovine svojich aktivít. Daňoví poplatníci, vďaka ktorým rozvíja svoju činnosť, si to zaslúžia, niektorí, napríklad ja, to dokonca od nej očakávajú.
