Pečie celé Slovensko
Pečie celé Slovensko

Glosa týždňa Zuzany Bartošovej: Hommage à Artpool

Glosa týždňa Zuzany Bartošovej: Hommage à Artpool

: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.

Sú stretnutia, ktoré sa stratia, vyprchajú a sú také, na ktoré sa nezabúda, ostávajú v depozite pamäti dlho, možno navždy. O jednom z nich píše aj samostatná vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied, Zuzana Bartošová. Svojej glose dala názov:

Glosa-Zuzana Bartošová-Hommage à Artpool Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.


Hommage à Artpool

O György Galántaiovi som prvýkrát počula v súvislosti s utajeným stretnutím maďarských výtvarných umelcov s umelcami z vtedajšieho Československa. Bol to jeho ateliér v Balatonboglári, kde sa konala 26. a 27. augusta 1972 táto neopakovateľná udalosť. Jedinečná pre formovanie neoficiálnej slovenskej výtvarnej scény, ktorej som sa neskôr ako jej priama účastníčka venovala vo svojich esejach a štúdiách. V knihe som sumarizovala pluralitnú panorámu tvorby autorov viacerých generácií, ktorých kultúrna politika obdobia tzv. normalizácie zatláčala do zabudnutia. Stretnutie u Gyorgya Gálantáia sa konalo na štvrté výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Maďarskí umelci takto demonštrovali, že priateľské vzťahy a tvorivú spoluprácu nedokážu naštrbiť politické konflikty.

Až oveľa neskôr som sa dozvedela o projekte Artpool. Pri prvej návšteve v tomto verejnosti prístupnom archíve, som osobne spoznala Györgya Gálantaia a po jeho boku Júliu Klaniczay. Otvorených, priateľských, nekonformných ľudí. Osobnosti zanietené pre to, čomu sa venujú, lebo to považujú za svoje poslanie. Dodnes ich dielo, teda Artpool, obdivujem. Obdivujem ich trpezlivosť, vernosť myšlienke zbierať dokumenty o slobodnej tvorbe počas neslobodných rokov, aj doklady cezhraničných kontaktov, ktorým nedokázala zabrániť ani komunistická ideológia, ani tajná polícia, ktorá bola v jej službách. Som v rozpakoch, ak mám povedať, čo si na aktivitách Artpoolu – teda aktivitách Györgya Gálantaia a Júlie Klaniczay – viac vážim. Či tie adresované umeleckému svetu, alebo ich občiansku odvahu.

Už pri prvej návšteve ma archív, ktorému sa už vtedy György a Júlia roky venovali, doslova ohúril. Vysoké steny tradičného šesťizbového meštianskeho budapeštianskeho bytu rámovali vysoké police zaplnené krabicami s dokumentami. Uprostred nich mladí záujemci, ktorí tu študovali. Archív bez bariér, liberálne otvorený.

Môj obdiv k Artpoolu sa vystupňoval, keď som v ňom mala možnosť študovať. Našla som nečakane veľa dokumentov, ktoré sa viazali na umelecké aktivity slovenských autorov a množstvo korešpondencie, ktorá svedčila o ich živých medzinárodných kontaktoch. Pripravovala som knihu o neoficiálnej slovenskej výtvarnej scéne sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia. Dokumenty, ktoré som našla v archíve Artpoolu, mi dali istotu, že interpretujem historické udalosti, z ktorých som niektoré zažila, pravdivo.

Nezanedbateľnou dimenziou Arpoolu je aj jeho neustála a otvorená komunikácia s mentálne blízkymi autormi. Mail-art je jej doménou. Umenie, ktoré počas obdobia socializmu v krajinách, kde tento politický režim vládol, uniklo pozornosti ideológov svojou skromnosťou. Idey, koncepty a nákresy performancií posielali autori naprieč kontinentami obyčajnou poštou, Mail-art dodnes udržal sieť tvorcov výstavami, projektami a spoločnými stretnutiami.

Artpool dokumentuje schopnosť nezávislých autorov komunikovať priateľsky a otvorene naprieč kontinentami bez toho, aby sa nechali obmedzovať ideologickými, či politickými bariérami reálneho socializmu v minulosti, alebo neskôr finančnými limitmi. Geografické, politické a ekonomické hranice dokázali prekročiť a dodnes ich prekračujú. Téma, ktorej sa archív Artpoolu venuje, je vzácna. Bez neho, bez jeho pamäti, bez pripomínania individuálnych príbehov odvahy, by už možno upadla do zabudnutia.

Osemdesiate narodeniny zakladateľa Artpoolu pripomenulo nielen živé stretnutie priateľov, ale aj publikácia. Medzi jej autormi nechýba legendárny Klaus Groh. Ako prvý upriamil začiatkom sedemdesiatych rokov pozornosť na fenomenálnych mladých umelcov socialistických krajín východnej Európy. Tiež Hervé Fischer, ktorý s niektorými spolupracoval a ďalší viac či menej známi umelci a výtvarní kritici z celého sveta. Z našich, samozrejme, nemohol chýbať Rudo Sikora. Ale predovšetkým sú to všetko priatelia, ktorí zdieľajú spoločný slobodný alternatívny životný postoj nezávislý na hraniciach štátov, politických obmedzeniach, či spoločenskom statuse zúčastnených. Zárukou úspechu a porozumenia sú vzájomné priateľstvá a súznenie na spoločnej vlne kreativity. A to je dnes, keď sa cení najmä prestíž, čoraz vzácnejšie.