: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
Spisovateľ Silvester Lavrík pravidelne prichádza s úvahami na tému - prečo píšem.
Prečo píšem XV, čiže o odvahe prihlásiť sa k vlastnej genialite
Blíži sa leto. Naozajstné leto. Tento rok konečne robilo drahoty a nechalo na seba čakať. Veď komu by sa chcelo do premorenej Európy? Aj lastovičky prileteli, až keď na covid-semafore nabehla ružová. Opatrne odkladáme bundy, svetre, polomasky prekrývajúce horné dýchacie cesty. Robíme si plány, dofukujeme člny, bazény, nádeje. Uvažujeme, kde nám bude počas horúcich dní dobre. Dokedy? Kým sa neochladí. To už vieme. Ale žiť treba. Už len vyslovený ignorant používa slovné spojenie „návrat do normálu". Vznikol nový normál. Jeho pravé meno je - neistota. Osvietenská spupnosť ľudstva spoliehajúceho sa na neobmedzené možnosti poznania a prevahu rozumu vystriedalo precitnutie spôsobené závanom existenciálnej hrôzy. Ideálna sezóna pre spisovateľa.
Čo píšete? opýtal sa ma redaktor milenkotvorného denníka. Pardon, mienkotvorného. Pre istotu len vonku, v parku neďaleko rozhlasu. Hriali sme sa na skúpom slnku ako dva jaštery, hoci bol máj.
Pôvodne som chcel pokračovať v línii historických románov, ale takto pred rokom ma bezprostredná súčasnosť oslovila tak intenzívne, že len čo sa mi prestali triasť ruky, začal som bilancovať. Panebože, to už? opýtal som sa sám seba, ale odpoveď neprišla. Len kašeľ a malátnosť a roztržité potulovanie sa od asociácie k asociácii v horúčkovitom tempe. Tak som sa pustil do prípravy románu, v ktorom sa muž bojujúci proti strate ideálov, vyrovnáva so všetkým, čo v jeho širšom okolí aj v bludisku vlastného vnútra zlyháva a kradne ilúzie. Kolenami počínajúc a zradou autorít reprezentujúcich vieru jeho otcov končiac. Tento muž sa v akútnom záchvate pochabosti rozhodne zapôsobiť na mladú susedu a nerozvážne vyhlási, že je meteorológom. O predpovedaní počasia nemá ani šajnu. Román má pracovný názov Predpoveď na zajtra.
Súvisí to aj s covidom?, pýtal sa redaktor neúnavne ďalej. Je to dobrý novinár, artikuloval zreteľne a formuloval jasne, napriek rúšku.
Áno, príbeh sa začína v decembri 2020. Muž pred Vianocami uviazne v preventívnej karanténe v byte bez základného vybavenia, zásob a peňaženky. Pohádaný s celým svetom. V zúfalstve si spomenie, že na streche, kam chodieva fajčiť, si do nepoužívanej meteorologickej búdky odložil krabičku cigariet. Práve tam stretne svoje pokušenie. Príbeh bude mať mierny presah do dystopicky načrtnutej budúcnosti, ktorú ani hrdina nevidí ružovo, no príčinlivý autor mu jeho starú kožu predať lacno nedovolí.
Potiaľto moje plány na leto. Ospravedlňujem sa ctenej verejnosti, že ju obťažujem nakúkaním do domácej autorskej dielne, no už viackrát sa mi osvedčilo zverejniť svoje pracovné plány. Začnú sa správať ako záväzok. To my, bývali zväzáci & miništranti radi. Z autorského zámeru sa tak stáva imperatív, ktorý mi pomáha prekonávať silno vyvinutú slabú vôľu.
A je tu ešte jeden užitočný rozmer takejto autorskej stratégie. Vhodne ho načrtla anketová otázka štábu publicistov, ktorí od organizátorov Měsíce autorského čtení - najväčšieho stredoeurópskeho literárneho festivalu - dostali za úlohu predstaviť medzinárodnému publiku slovenských spisovateľov a spisovateľky. Autor či autorka odpovedá na jednu otázku: „Když po sobě čtete text, který jste právě napsal, stává se vám, že v něm náhle objevíte něco netušeného (nezáměrného, přesahujícího), co pravděpodobně vůbec není z vaší hlavy?"
Tu je moja odpoveď: „Závisí to od kvality toho objavu. Ak je to banalita a hlúposť, budem zatĺkať a čudovať sa, ako sa to mohlo stať. Ak to bude len trochu možné, zvalím to na Keratu, Ballu alebo Šikulovú. Ako v škole, pri opisovaní. Ak nebodaj sám seba prekvapím príjemne, verím, že budem mať v sebe toľko duchaprítomnosti, aby som si ten záblesk nezámernej jasnozrivosti pohotovo adoptoval. Veď kto by sa dobrovoľne vzdával aktívneho podielu na zábleskoch vlastnej geniality?"
