: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
V tomto roku si pripomíname 95. výročie rozhlasového vysielania. Aj preto sa poetka Mila Haugová zamyslela nad tým, čo pre ňu a jej blízkych rozhlas znamenal a znamená. A budeme radi, ak nám aj vy napíšete na facebook, ktoré sú vaše obľúbené rozhlasové relácie alebo rubriky.
Glosa-Mila Haugová-Pocta rozhlasu
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
POCTA ROZHLASU
Vždy sme mali rádio. Plnilo úlohu informatívnu a hlavne kultúrnu a nesmiem zabudnúť: slúžilo ako hodiny. V roku 1954 som dochádzala do školy do Levíc a ráno bola každá minúta vzácna. Ak zaznel v rozhlase signál a potom je šesť hodín tridsať minút, museli sme aj s mamou ísť „na autobus" a mali sme to presne vyrátané spolu s hlásateľom rozhlasu a nikdy sme nezmeškali.
Mali sme krásne rádio v drevenej politúrovanej krabici, vpredu, kde bol reproduktor, bola hnedobéžová látka, pod tým sklenené okienko na nalaďovanie a hlavne hľadanie rozhlasových staníc Bratislava, Praha, Budapešť a pre mňa vedy tajomné meno Hilversum; odtiaľ sa ozývalo len praskanie a pukanie... A najkrajšie bolo zelené oko, kde sa dalo vidieť, či som správne naladila: musela som mať veľmi jemnú ruku a vedieť aj s pomocou ucha: teraz je to presne vyladené.
Keď boli letné búrky, rádio sme vypínali z elektrickej siete.
Čo sme počúvali? Vlastne všetko: otec správy a športové prenosy a hudbu – hlavne opery a operety. Mama mala najradšej klasickú hudbu a hovorené slovo počúvala aj po maďarsky. Po oteckovej smrti začala všetko počúvať zo Slovenského rozhlasu: Povedala mi, namiesto Štefanovho hlasu počúvam teraz po slovensky rádio; hlavne mala rada Nočnú pyramídu, rozhlasové hry (krásne naštudovanú svetovú klasiku s výnimočnými hlasmi: Gustáva Valacha, Karola Machatu, Márie Prechovskej, Márie Kráľovičovej). Rozhlas bol, a aj doteraz je, „hlasom" členom rodiny. Dcéra ráno ako prvé urobí to, že si zapne malý panasonik na rímse okna a až potom si uvarí kávu.
Z rozhlasu a krásnych hudobných relácií som počúvala a naučila sa milovať Bacha, Beethovena, Schuberta v podaní Svjatoslava Richtera či Davida Oistracha, prenosy z Bratislavských hudobných slávností...
Doteraz napriek svojej bohatej zásobe platní a CD veľmi rada počúvam Ars musicu predovšetkým vtedy, keď ju pripravuje Tomáš Boroš. Ale vrátim sa späť do svojho dospievania a k sobotňajším rozhlasovým hrám pre mládež – Tom Sawyer v podaní Emila Fillu sa nedá zabudnúť, ani Deti kapitána Granta, či Pätnásťročný kapitán, alebo Chlapci z Pavlovskej ulice – to sa nesmelo vynechať. V škole sme si s kamarátkami hovorili: počúvala si? Neviem ako to bolo v iných rodinách, ale boli sme len traja a tak sme si počúvanie vždy spravodlivo delili.
Obrat nastal keď prišli tranzistorové rádiá: môj otecko, technický nadšenec, si hneď jedno kúpil a tak sa správy a športové prenosy našťastie už neozývali z obývačky, ale otec ich počúval v lete na dvore (akoby neskorá puberta!!!) a v zime zavretý vo svojej izbe. A tak sme sa mohli s mamou dosýta napočúvať našej milovanej klasiky a divadelných hier v oboch jazykoch našej dvojjazyčnej rodiny.
Vo foyeri obrátenej pyramídy je stála krásna výstava starých vzácnych rozhlasových prijímačov. Ak idem do rozhlasu, vždy prídem trochu skôr, aby som si ich s úctou a obdivom mohla pozrieť.
Mám veľa zážitkov a spomienok na rozhlasové relácie, na stovky nádherných hlasov, slov, myšlienok, či už relácie Parnas, Ars litera, Jazzový klub, čítanie na pokračovanie, antikvariát, Fenomény, Rubikon... Za všetky relácie spomeniem, azda čo ma najviac zaujalo v čase písania glosy: na Regine úžasná relácia o živote a hlasoch vtákov s ornitológom zo Zvolena. A potom predsa len poézia: čítanie z prekladov básní Jamesa Wrighta v nádherne civilnom a mužnom prednese Róberta Jakaba, skutočný hlasový zážitok.
Na záver pocta a poklona všetkým v rozhlase aj tým neviditeľným technickým pracovníkom v štúdiách, ktorí to všetko vylaďujú a posielajú nám cez éter. A samozrejme Teslovi, Marconimu, Murgašovi...
