Pečie celé Slovensko
Pečie celé Slovensko

Glosu týždňa píše Alena Sabuchová

Glosu týždňa píše Alena Sabuchová

: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.

To, čo sa niekomu zdá všedné, inému sa môže javiť ako jedinečné. A obaja môžu mať pravdu, lebo pohľad na svet, na to, čo si v ňom každý jeden z nás všíma, je tiež jedinečný. Presvedčí vás o tom aj Alena Sabuchová vo svojej glose.

27. apríl, alebo: Čo len chcete

Splny sa zbytočne preceňujú, povedal mi raz ktosi na schodoch v Bushwicku, odkiaľ sa mi celkom nechcelo odchádzať. Ale ty vždy odniekiaľ musíš odchádzať, inak by ťa to nebavilo, dodal. Nezamýšľala som sa veľmi nad tým, či mal pravdu, akurát dodnes neviem, prečo si ľudia naozaj toľko sľubujú od mesačných fáz a čakajú na superúkazy a ružové splny, ktoré sa vraj dejú iba raz za sto rokov, ale zvyčajne ich pozorujeme tak trikrát ročne.

Teta Tonka počas splnov málokedy spala, hovorila, že sa cíti akoby jej niekto svietil do hlavy, nemohla spať pri akomkoľvek náznaku svetla. Spln bol pre ňu silnejší ako vysvietená stanica či letisková hala, svietil rovnako intenzívne, aj keď zavrela oči. A tak robievala bazový sirup alebo zavárala po nociach uhorky. Možno by ste v tom hľadali čosi mystické, zaváraniny plného mesiaca majú čosi špeciálne, ale ona len nemohla spať. Žiaden bazový sirup však nikdy nechutil tak ako od nej, to nejde poprieť. Márne som sa snažila postupovať krok za krokom podľa jej receptu, premývať sitká aj vzývať všetkých kulinárskych predkov, ktorí by presne vedeli, kedy je sirup primálo alebo už príliš sladký. Aj duchovia bazy mlčali.

Počas ostatného splnu, o ktorom sa všade písalo ako o zázračnom, som vyrábala domácu horčicu. Nemohla som spať. Z malého pražského korenárstva prišiel balíček s korením a medzi ním aj čierne horčičné semiačka a estragónový ocot. Alchýmia. Vedela som, že si musím vyrobiť vlastný recept niečoho, za čím mi neskôr nebude ľúto ako za ľuďmi.

Pani V. mieša korenie vyše 40 rokov a vie, že na boľavú dušu je najlepšia bourbonská vanilka a že nie je šafran ako šafran. A ešte vie, že ak fúka západný vietor a jej obchod vonia až po Betlémské námestie, bude pršať. O fázach mesiaca ale nehovorila nič.

Vždy som verila na neopakovateľnosť, nenapodobiteľnosť, pripisujem špeciálnu vzácnosť všetkému, čo považujem za jedinečné. Ale ktovie, či nemám iba sklon k preceňovaniu. Na supersplny a ich moc však neverím. Ani na znamenia. Na prílivy a odlivy dní, odchody, príchody a návraty, ktoré som prestala počítať, áno.

Prekvapuje ma máj aj alergia, čo prišla toho roku akosi skoro, brečtan na balkóne sa nechytil, pretože ho v apríli nikto nevaroval pred zimou, ktorá si ešte čosi zabudla. Ale hovoria, že aspoň nebudem mať balkón plný hávede. Tu by brečtan prevrátil očami a odpadol by. To vlastne aj urobil.

Lepila som nálepky na fľaše, keby som náhodou zabudla, aký rok sa písal, ležali dolu hlavou a na sociálnych sieťach pribúdali fotky zázračného Mesiaca. Veštkyne v telke mali podľa mňa plno, aby stihli všetkých naprogramovať na ich afirmácie a následné menifestácie afirmácií... Ktovie, či si o pár mesiacov budeme vôbec vybavovať apríl. Viete, ten mesiac, keď bol na oblohe zázračný Mesiac, pamätáte? A na rok, ktorý prišiel po roku, o ktorom sa už povedalo všetko, si spomínate?

Známy Mednyánszkeho obraz Noční pútnici pri kríži zobrazuje tmu, ktorú pretína iba svetlo Mesiaca. Postavy ľudí sa zastavia a ustrnú, rozjímajú. Podarilo sa mu zachytiť prirodzené nočné svetlo, fascinovalo ho rovnako ako tma. Porozprávala by som vám o monochrómnej kompozícii hnedej a jej odtieňov, z ktorej vystupujú odtiene žltej a oranžovej, ale je to Mednyánszkeho okamih, sám vám to vysvetlí lepšie – stačí sa zastaviť.

Chcela som dnes hovoriť o jedinečnosti a ani raz nepoužiť to slovo. Aby som ju nechtiac nahlas nepomenovala a bola by fuč. Nepodarilo sa, ale to nevadí. Prišla som na to, že sa celý čas snažím zaznamenať prítomnosť, lebo sa míňa ako bodky v lunárnom kalendári. A tak ju občas nešikovne pomenúvam, aby som si ju mohla založiť do herbára ako vysušený podbeľ, ktorý, podotýkam, netreba zbierať výhradne za splnu, a nechať na horšie časy.