: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
Spisovateľ Silvester Lavrík pravidelne prichádza s úvahami na tému – prečo píšem. Dnešnej, už štrnástej časti, dal podtitul: o ostychu dokončovať vety.
Prečo píšem XIV čiže o ostychu dokončovať vety
Vždy ma fascinovali zmienky o prvých pokusoch človeka o lietanie. Daidalos a Ikaros, mních Cyprián, Leonardo da Vinci, Jurij Gagarin. Na toto svoje očarenie som si spomenul nedávno, sused oslavoval narodeniny. Je to plukovník vo výslužbe a ja som len vojak v zálohe, jeho slovám načúvam vždy v súlade so subordináciou.
Pri príležitosti pripomenutia si jeho abrahámovín mi veselo porozprával o tom, ako oslávil svoje desiate narodeniny; vracal som sa zo školy domov a hoci už bolo poludnie, ešte mi nikto negratuloval. Z tlampačov obecného rozhlasu vyhrávali pieseň Dobrý den majore Ga-ga-ri-ne, nuž som si povedal, že prvý človek vyletel do Vesmíru v deň mojich narodenín na moju počesť. A vieš, čo je na tom najlepšie?, dodal po chvíli naplnenej spoločným dojatím nad chlapčenskou naivitou - že on bol vo Vesmíre a dotiahol to len na majora. Zato ja som - plukovník!
Pred mnohými rokmi, to sme sa z technického pokroku a nových vynálezov ešte dychtivo tešili, nebolo vety, ktorú by som nebol býval vedel dokončiť. Nie preto, žeby som sa už narodil pologramotný, či prirodzene inteligentný až do tej miery, že by to hraničilo s genialitou. Nebolo to spôsobené ani tým, žeby bol býval svet vtedy jednoduchší. Bolo to, ako to už v trpko-smiešnych situáciách býva, spôsobené nízkou numerickou hodnotou na kóte označujúcej nadmorskú výšku môjho osobného horizontu.
Oceán mojej nevedomosti mi obmýval roztrasenú bradu a často hrozil aj úplným zaliatím. Dnes, po rokoch úsilia vloženého do snahy udržať si prístup k čerstvému povetriu, už ako tak viem držať hlavu nad hladinou. Pre zmenu ma však omračuje rozľahlosť a nedoziernosť tej šíravy. Paralyzujú ma tušené hĺbky a nepredvídateľné spodné prúdy. Skrátka – dnes to už s dokončovaním viet také jednoduché nie je.
Je tu však ešte stále živá drzosť dobrodruha, zvedavosť plebejského pútnika. Hľadanie živej vody, skleného vrchu, stromu poznania. Ich matný prísľub nedovoľuje prestať šliapať vodu napriek tomu, že vo chvíľach precitnutia jasne vidíme, ako sa cieľ každým nádychom viac a viac vzďaľuje. Naša túžba dosiahnuť pevný bod, či jasný cieľ, sa pretransformovala do odhodlania nezastať, nepoddať sa predstave o márnosti každého úsilia. Už nehľadáme smerovníky, nepočítame kilometre, neprivlastňujeme si zásluhy na dosiahnutom stupni rozvoja ľudstva. Učíme sa užívať si to putovanie.
Pred časom som v rádiu začul rozhovor moderátorky so špičkovým policajným vyšetrovateľom. Takto ho uviedli, hoci on o takú popularizačnú barličku zrejme vôbec nestál. Celý rozhovor s ním vyznieval ako povinná jazda, ktorej cieľom malo byť zlepšenie imidžu polície v očiach verejnosti. Na otázku, aké predpoklady musí spĺňať adept na toto povolanie, respondent odpovedal nielen pohotovo a stručne, ale aj vtipne; kriminalistom sa môže stať každý, kto nie je vyslovene slabomyseľný. Od spisovateľa sa nežiada ani len to, dodal som v duchu, keď som sa dosmial.
Za malé zločiny sa trestá, za veľké odmeňuje, povedal svojho času Machiavelli. Ak by to platilo aj na poli literatúry, bol by som rád, keby výsledok mojich literárnych snažení, aspoň tam, kde som odolal atakom vlastnej geniality, bol kvalifikovaný povedzme ako stredne veľký zločin. Hoci len taký veľký, aby sa na vety, ktoré som z nadbytku rešpektu voči písanému slovu nemal odvahu dokončiť, dalo pozerať ako na prvé pokusy človeka o lietanie.
