Pečie celé Slovensko
Pečie celé Slovensko

Glosu týždňa píše Peter Prokopec: Muškáty

Glosu týždňa píše Peter Prokopec: Muškáty

: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.


Peter Prokopec v sebe nezaprie básnika ani pri vnímaní najbežnejších situácií zdanlivo jednotvárnych dní, ktorých tempo už celé mesiace určuje neviditeľný vírus.

Glosa-Peter Prokopec-Muškáty Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.


Muškáty

Zima sa skončila. Bola miernejšia ako predošlá, aspoň podľa toho, ako sa správali vtáky. Keď sme sa minulý rok prisťahovali do nášho bytu, v chladných dňoch sme na orech, ktorý nám rastie pod oknami, zavesili kŕmidlo a naplnili ho semenami. Sýkorky sa v jeho okolí zjavovali často, dokonca sa na jednom z konárov vytváral rad, odkiaľ potom lietali k potrave. Udivovalo ma, aké vedia byť slušné, miestami dokonca viac ako ľudia. Vždy keď prvá sýkorka vyletela, aby si mohla zobnúť, ostatné sa posunuli o kúsok dopredu. Tá, ktorá si dopriala sústo, potom zosadla na koniec radu, a tak sa postupne niekoľkokrát otočili. Nikdy som ich nevidel predbiehať sa, nikdy medzi nimi nevznikli žiadne hádky. Bol to obraz tak prostý, až mám výčitky svedomia. Počas uplynulej zimy sa situácia zmenila. Sýkorky a vrabce prilietali sporadicky, slnečnica sa v kŕmidle míňala pomaly, dopĺňali sme ju iba párkrát.

Napriek tomu teplota klesla dosť nízko na to, aby sme sa museli venovať inej úlohe - zazimovaniu muškátov. S. mala ešte na jar túžbu, aby nám na balkóne rástli kvety – veľké záhony, ktoré budeme obdivovať my, keď sa budeme vracať domov, aj ostatní ľudia kráčajúci okolo. A tak sa stalo. V lete nakúpila sadenice, získala pár rád od mojej mamy a pustila sa do pestovania. Muškátom sa darilo, čoskoro sa týčili do výšky, prevísali cez zábradlie, kvitli naozaj zodpovedne a stali sa ozdobou nášho bytu i – dovolím si tvrdiť – celej ulice. S. ich pravidelne zalievala, v kúpeľni napúšťala vodou zelené krhly a pridávala do nich hnojivo, strihala ich a opatrovala. Keď prišiel čas zobrať ich dovnútra, bol to celkom vyčerpávajúci boj. Prepletené stonky sa držali navzájom, museli sme ich uvoľňovať kvetináč po kvetináči a S. v obývačke pracovala s nožnicami, až z pôdy trčali iba malé výhonky. Potom sme ich odniesli na chodbu bytového domu, kde veľkými oknami svietilo slnko – v zime aspoň chvíľu, kým sa rýchlo nezotmelo. Domnievali sme sa, že nasledujúce mesiace budú oddychovať, aby načerpali dosť sily na ďalší rast. S. im občas dodávala vlahu, ale jej starostlivosť o ne bola pochopiteľne menej intenzívna, čo zodpovedalo danému ročnému obdobiu.

Keď sme však okolo nich chodievali, všimli sme si, že sa žiadny oddych nekoná. Pravdepodobne im vyhovovalo umiestnenie a svetla bolo asi tiež dostatok, nakoľko postupom týždňov získali úctyhodnú stavbu a neoželeli ani kvety.

Zima sa skončila. A predsa – nie je vyhraté. O slovo sa hlási apríl, ktorý je podľa T. S. Eliota – v preklade Jána Buzássyho – najukrutnejší mesiac. Muškáty sú ešte stále na chodbe, no nebude to dlho trvať a vrátia sa na svoje pôvodné miesto. Po jari príde leto, neskôr jeseň a zase zima. Kolobeh. Musíme byť pripravení nielen v tom najukrutnejšom, ale v každom mesiaci. A zároveň sa nepoddávať strachu, aby sme neostali paralyzovaní.

Nasledujúcu báseň som napísal približne v polke marca. Stúpal som k dverám a zahľadel sa na muškáty. Potom sa vo mne krátko ukladala a získavala svoj tvar. Tu je:

***

Muškáty na chodbe,
kde mali
iba prečkať
zimu,
výbušne rastú –

sála z nich rozhodnosť
v neprehľadnej zákrute
schodiska.