Pečie celé Slovensko
Pečie celé Slovensko

Glosa týždňa Silvestra Lavríka: Prečo píšem XIII, čiže sláva jazyku

Glosa týždňa Silvestra Lavríka: Prečo píšem XIII, čiže sláva jazyku

: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.

Spisovateľ Silvester Lavrík pravidelne prichádza s úvahami na tému – prečo píšem. Dnešnej, už trinástej časti, dal podtitul: sláva jazyku.

Prečo píšem XIII, čiže sláva jazyku

Divadlá nehrajú, muzikanti nekoncertujú, on-line verzie živých podujatí sa nám za ten rok prejedli. Nebol by som si to všimol, keby sa v kultúrnych rubrikách viac sebavedomých ako naozaj mienkotvorných denníkov nezačalo zjavovať viac reportáží, recenzií a dokonca aj rozhovorov z literárneho sveta. Fíha, to už musí byť so živou kultúrou naozaj zle, ak im je dobrá aj taká starina ako je „svet knihy".

Našli si ma aj iné dôkazy bezradnosti redaktorov kultúrnych rubrík, lepšie povedané ich pozostatkov v médiách. Pred časom jeden jazykový nadšenec, autor internetovej stránky oslavujúcej pôvaby genitívu, ktorá je napoly recesistická a napoly fanúšikovská, vyhlásil vo veľkom rozhovore genitív od slova sôvä/sôvät za jazykový klenot. Nič proti jeho nadšeniu nemám, dokonca má moje sympatie. Napriek tomu, že to, čo jemu dokáže rozbúchať srdce, nadšené pre možnosti jazyka, považujem prinajlepšom za lingvistickú bižutériu. Jednoducho preto, lebo pravé klenoty slovenčiny sú uložené inde. Niektoré z nich sú stavebnými kameňmi vo Válkovej, či Ondrušovej poézii, iné diskrétne žiaria z próz Vilikovského, Rakúsa, Kadlečíka, Johanidesa, Hrúza, Timravy.

Tu sa autor tejto glosy mimovoľne dostáva do situácie, že hoci je legitímne nahlas povedať, že nie všetko, čo vydavateľstvá zalomia do podoby knihy, je hneď literatúrou, občan čo i len trochu prísnejšieho pohľadu na svet, je automaticky obvinený z moralizovania. Cenzorských chúťok. Nič také ma neláka. Ak hovorím o literatúre, nehovorím o príručkách pre domácich majstrov, či snaživé kváskovačky. Nemám namysli memoáre športových i nešportových hviezd. Nechcem ani otvárať debatu o vysokej a nízkej literatúre. Zaujíma ma beletria. A na ploche tejto glosy len jej jazyk.

Pán Genitív, ktorý novinám poskytol spomínaný rozhovor, sa nechal uniesť poskytnutým priestorom a v jednej zo svojich odpovedí smelo vyhlásil, že je vidno, že slovenčina vznikla a vyvíjala sa ako jazyk málo vzdelaných vrstiev. Najskôr som sa chcel spravodlivo rozhorčiť a opýtať sa ho, či si uvedomuje, že ak na niečo nedovidí, ešte to nemusí znamenať, že to nejestvuje. No potom som si uvedomil, že bolo by nespravodlivé obracať roztrpčenie proti nemu.

Nejdem z literatúry a verejného priestoru vylučovať žiadnu verziu jazyka. Dialekty, slangy, argoty už vôbec nie. Mám rád jazyk v mnohých jeho podobách. K jeho všemožným klonom sa mi žiada podotknúť len toľko, že sú vizitkou svojho používateľa aspoň do tej miery, ako ho reprezentuje odev, účes, či nebodaj auto. A kultúrny človek sa inak oblečie do divadla a inak na túru. Ak sa používateľ jazyka živí, alebo verejne prezentuje prostredníctvom jazyka, investuje ročne do jeho ovládania aspoň zlomok času, v porovnaní s tým, koľko ho obetuje prezeraniu katalógov s dovolenkovými pobytmi, nábytkom, či už spomínanými automobilmi? Je to s jazykom tak, ako s dýchaním? Ale aj dýchať sa dá aj plytko, aj zhlboka.

Jazyk nemá kto brániť. Je to preto, lebo to nepotrebuje? Ubráni sa sám? Bude stačiť, ak Sibyla Mislovičová ráno pred pol šiestou poslucháčke, ktorá si všimla, že zamladi chodievali do Seredi, no teraz už musia ísť do Serede, oznámi, že má síce pravdu, ale nevysvetlí prečo je to tak? Neviem. Občas sa mi žiada za jazyk zabojovať. Trvať na tom, že ak horlíme za pravdu a krásu smerujúce k dobru, nie je to hneď automaticky čnostné, ale len potenciálne cnostné počínanie, že optimálny tréningový režim sa nastavuje, nie nadstavuje, že na klavír môžeme trebárs vyliezť a zatancovať na ňom, ale ak chceme na klavíri preludovať, je voči tomu nástroju slušné vedieť na ňom nielen hrať ale aj skloňovať. Možno keby mal jazyk kto brániť, nestalo by sa mi, že z piatich kníh, ktoré som vlani našiel pod stromčekom, som tri nedokázal dočítať. Úroveň ich prekladu bola v príkrom rozpore s mentálnym horizontom naznačeným kompozíciou a témou.

K nadšeniu pre zdanlivú exotickosť slovenského genitívu sa mi žiada poznamenať už iba toľko, že diletanta od profesionála neodlišuje to, ako dobre na predmete svojho záujmu zarába, ani to aký je vďaka nemu populárny, ale to, ako ovláda jeho možnosti, nástroje a výrazové prostriedky. Gramatické kategórie, slovotvorné postupy, pravidlá vetnej skladby, ak ide o jazyk.

Lebo nadšenci pochechtávajúci sa na pôvaboch genitívu sú fajn, ale robia zo slovenčiny skanzen, kabinet kuriozít, nie účinný nástroj vhodný na prezentáciu emancipovaného myslenia. A to je, či sa nám to páči, alebo nie, v konečnom dôsledku umŕtvujúci proces, najmä ak spoločenská objednávka na základné funkcie jazyka – rezignuje. Alebo mi niečo ušlo a po večerných správach namiesto G-B-S už televízie vysielajú jazykové okienka?