: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
Minulý týždeň ste sa z nášho rádia dozvedeli mená desiatich finalistov 16. ročníka prestížnej literárnej ceny Anasoft litera. Jej aktuálnou laureátkou je spisovateľka Alena Sabuchová. V tomto roku sa pridala k autorom, ktorí vám každú sobotu rozprávajú o umení a o živote.
Ku korienkom a iným
Na trhu stojí pán, ktorý mi predáva vajíčka a slaninu. Vyzerá trochu ako z rozprávania Bruna Schulza alebo Sándora Máraia, akoby ho tam zabudli v časovej slučke 20. storočia - na trhu, kde sa ľudia pýtali na najlepšie kurence či sladučký hrášok v toľkých jazykoch.
A potom mu len dali do ruky mikroténové vrecká a povedali, že svet sa síce trochu, povedzme, posunul, ale to nič, ľudia stále chcú vajíčka aj slaninu.
Chvíľu čakám, akým jazykom prehovorí, predstavujem si, že je možno nesmrteľný, že jediní, ktorí môžu podávať správu o akejkoľvek dobe a porovnávať ju s inou, sú trhovníci. Roky majú rozdelené do zeleninových debničiek ako do denníkov, vedia, kedy bolo veľa tekvíc a kedy „len toto, čo vidíte, slečna."
Smeje sa popod rúško, možno to o chvíľu bude nové „popod fúz", alebo budeme hovoriť o „medových motúzoch ponad respirátor", ale nie o tom som chcela hovoriť.
Som si takmer istá, že mu z baretky o chvíľu vykvitnú snežienky a on sa naoko zháči a povie, že to čakal až zajtra - snežienky mu na hlave predsa kvitnú vždy v nepárny deň!
Hovorím o jari už celkom nahlas. Takto mal vyzerať nádych, na ktorý sa každoročne spolieham. Slnko, čo vrhá tiene na hrdzavé striešky a ľudia sa opatrne pýtajú predavačov, či tu budú aj budúci týždeň.
Otázky však zrazu znejú inak, skrývajú v sebe únavu a trpkosť z predošlých a neistotu z nasledujúcich dní.
„A vieme my, či tu zajtra budeme?" spýtala by sa stará mama, až sa chcem otočiť, či nestojí za mnou.
„Pozrite, aká je krásna," vraví mi pán, keď kladie slaninu na váhu. „Ja by som vás nikdy neošidil, lebo by som šiel do pekla."
Chcem mu povedať, že z raja nás už predsa vyhnali, nie? Kdesi som to počula.
Stará mama zvykla sedávať pri otvorenom okne a pozerať do záhrady, akoby niekoho čakala. Nikdy som nevedela, čo vidí v tej diaľke, trávila tak svoje posledné dni a česala si vlasy.
Počítala dni slnku, ktoré vodu vo váze premietalo na stenu ako more a z 50-ročnej monstery sa stal baobab.
Pohreb mala za prísnych pandemických opatrení, ale určite by povedala, že to predsa netreba preháňať. Ani s ľuďmi, ani s trúchlením.
O chvíľu príde sezóna pivónií. Bude nimi voňať jej záhrada aj trh náhle zružovie, neexistuje hlasnejší pád, ako keď z hláv pivoniek odskakujú lupene. Akoby si vzdychli z toľkej krásy a ťažoby zároveň.
Svet začne opäť voňať, len neviem, či to ešte ucítime.
Moja druhá stará mama vysádza hrach aj narcisy.
„Toho roku nebolo nič," povie mi do telefónu. „Koleda nechodila, Murienu nespálili, fašiangy sa zrušili."
Značí si do kalendára bodky, aby vedela, aké dni sú za nami, aké sviatky ešte prídu. Odkladá mi mak aj cesnak do krabičiek, zložitými cestami sa ku mne dostávajú, sú trochu ako poklady z dávno zabudnutého ostrova.
Takto fungujú tajné správy, som o tom presvedčená zakaždým, keď si nesiem v taške čokoľvek, čo vyklíčilo zo zeme, čo niekto vzal a mal pri tom špinavé nechty, na jar alebo na jeseň, keď treba čosi uspať, alebo naopak, prebudiť.
Od zápražia až k poslednému stromu v záhrade vždy ktosi odchádza, vždy čosi zostáva.
