Pečie celé Slovensko
Pečie celé Slovensko

Glosu týždňa píše Daniel Pastirčák: Horiace svetlá

Glosu týždňa píše Daniel Pastirčák: Horiace svetlá

: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.

Pri zvládaní základných životných situácií v čase, ktorému dominuje neviditeľný a zákerný nepriateľ ohrozujúci zdravie, občas zabúdame, že okrem covidu a zdravia musia ľudia ani nie tak ďaleko za našimi hranicami riešiť úplne iné problémy. Vážne. Zásadné. Vo svojej glose na nich myslí spisovateľ a kazateľ Cirkvi bratskej, Daniel Pastirčák.

Horiace svetlá

Bieloruské dievča, Baška, do zápisníkov zachytilo stopy svojho detstva. Spísala ich už ako zrelá žena. Netušila, že za krátko jej život preruší smrť. Text písala v jidiš, v jazyku svojho detstva. Nepísala pre seba, písala pre svojho kučeravého priateľa: Môj milý priateľ, neraz si ma s láskou nabádal, aby som ti rozprávala o svojom živote, z doby, keď si ma ešte nepoznal. Píšem teda pre teba. Naše mesto je ti dokonca viac drahé než mne. A ty, ktorý máš srdce na dlani, pochopíš, čo ja nedokážem vypovedať.

Zápisky nás vovedú do domu v strede Vitebska. Slová maľujú hravé obrazy, obyčajné veci vrhajú tiene bytostí z iného sveta. Otec ráno študuje Tóru, pri modlitbe sa kýva do rytmu podľa zvyku chasidov. Mama už za úsvitu beží do obchodu medzi šuplíky so vzácnymi klenotmi a steny obvešané pondusovkami. Baškine detstvo je plné kúzla, posvätné sa tu nerozlíšiteľne mieša so všedným. Dni sú procesiou malebných rituálov. Sane letia zimným podvečerom na predmestie. Matka s dcérou vstupujú do šerých priestorov plných modrej pary. Vynárajú sa z nej nahé telá žien. I Baška je bez šiat. Po prvý raz vidí svoju veľkú bielu mamu úplne nahú. Zasnená zostupuje po kamenných schodoch do mikve.

Na Šábes otec, ako zvyčajne, odchádza zo synagógy posledný. Privedie dvoch vojakov. Nemal ich kto prichýliť. Mama zapaľuje sedem sviec. Žehná im. Pomedzi prsty jej kanú tiché modlitby.

V synagóge sa spod modlitebného šálu vynorí baraní roh. Zaznie hlas šófaru. Prichádza nový rok. A potom Jom Kipur, keď sa všetky spory zmieria. Deň radosti z Tóry. Karneval divokej zábavy. Vtedy si i zbožní rabíni poriadne uhnú. Prevracajú stoly a tancujú extatické tance.

Na sviatok Purim voskovo bledý rabín vyberá z knižnice knihu Ester viazanú v bielom hodvábe vyšitú zlatými písmenami: Z hradu vyráža kráľ Ahašveroš. Za ním sa valí celé vojsko. Predčítajúci číta stále rýchlejšie, akoby mu Ahašveroš s vojakmi bežal priam za pätami.

Je Pesach: Prečo je z teba na sederovej večeri odrazu kráľ? Pýta sa Baška otca. A prečo po hostine už kráľ nie si? Večera končí. Mama z Baškou nesú temnou chodbou Hagadu. Otvárajú dvere do treskúcej zimy a čakajú Eliáša.

S kučeravým priateľom sa Baška po prvý raz stretla u priateľky. Vraj je maliar. Žije veľmi chudobne. V ich dome niet miesta, nuž maľuje v kuchyni na peci. Trochu sa ho bála, oči mu horeli, jeho hybké telo pripomínalo divú mačku. Na lavičke, nad prúdom rieky, dievča jeho očiam celkom podľahlo. Na narodeniny mu donieslo kyticu poľných kvetov. Chagall vzal štetce a maľoval: Chrbtom obráteným k podlahe letí nad Bellou a na ústa jej vtláča letmý bozk. Narodeniny. Tak sa bude volať prvý obraz s bielou tvárou Belly z radu nespočetných ďalších, ktoré Marc s planúcimi očami namaľuje.

Do Chagallových obrazov sa vpletali biblické témy už i pred tým. Zjavoval sa v nich hlavne Kristus, čo sa prieči chasidskej tradícii. Po Bellinej smrti, azda i pod vplyvom jej zápisníkov, sa Marc na dlhý čas ponoril do sveta biblie. Maľoval bibliu tak ako nik. Patriarchov zobrazoval hravo, bez pátosu, necítil sa viazaný žiadnym kánonom. Maľoval bibliu z vnútra, ako duchovný sen ľudstva. Dávne príbehy sa na jeho obrazoch miešajú s prítomným svetom a ožarujú ho aurou večnej nádeje, tak ako v spomienkach z Beliných zápisníkov.

O Bielorusku som donedávna nič nevedel. Teraz je takmer každý deň na stránkach novín. Keď tie správy čítam, myslím na Chagallove obrazy, v nich je dráma sveta prežiarená veľkým snom biblie. Nech sú tie obrazy tichou modlitbou za ich slobodu.