: Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 a repríze vždy v stredu o 7.45 v Rannom ladení.
Poetka a prekladateľka Mila Haugová aj v tomto roku patrí k spoločenstvu ôsmich ľudí, ktorí vám v sobotu a v stredu ráno rozprávajú svoje zážitky, názory, myšlienky, úvahy o umení i živote. Dnes vás presvedčí, že život s poéziou je čarovnejší. A osobnejší.
Vybrúsiť surové drahokamy skutočnosti na čistý ligot básne
„učil sa, že nemožnosť nádeje je najväčší
z hriechov, súcit únava z krásneho, dobré
by malo alebo mohlo žiariť“
...píše Erik Jakub Groch vo svojej Druhej naivite, vydanie druhé, ktoré prešlo prísnou autorovou redakciou, ako napíše na záložke tejto aj graficky nádhernej knihy Jana Juhásová. Knihy, ktoré sa zjavujú v strede Slovenska vo vydavateľstve, kde nie je núdza ani o skaly, ani o ruže, ani o k dokonalosti sa blížiace knihy poézie.
Ak sa napíše, že text prešiel prísnou redakciou, tak tomu musíme uveriť: EJG je prísny nielen ako redaktor svojich textov, ale aj ako tvorca vizuálnej podoby knihy: ciolinová, nebesky modrá obálka, pod ňou prísna tmavomodrá samotného tela knihy, biele voľné dýchajúce listy na začiatku s minimom textu, písmo Garamond Pro (ach krása písmen s pätkami) papier Munken Pure Rough 120g/na meter štvorcový.
A vpredu fotografia malého EJG z obálky prvého vydania: ako dar navyše.
To všetko spolu so závažným obsahom je celok, ktorý čítam: čítame: budete čítať: vášnivo, s nádejou a s radosťou. Čítam toto druhé prísne vydanie ako novú knihu, nemám v úmysle porovnávať ju s prvým vydaním. Verím autorovým zásahom, niektoré texty čítam po rokoch naozaj ako nové, niektoré sa hneď vynoria z pamäti, aj celé riadky aj citácie (o ovečke ktorá bola ponížená a ustala a o tom ako sa dá vojsť do raja...). Vracia sa atmosféra čítania (pred mnohými rokmi a potom sporadicky opakovane) nové čítanie sa ukladá na to predchádzajúce, oživuje ho, dopĺňa, vybrusuje, kryštalizuje... spieva, rozmýšľa... čítaním sa modlí a transcenduje... ako? Prečo? Kto? Čo? Kedy? Kam?
Dostávam odpovede v podobe veršov z básne Vrabec a harfa:
„Niektoré slová sa nesmú ani vysloviť,
ani pomyslieť, ani napísať kriedou.“
Ak sa aj niektoré slová nesmú ani vysloviť, ani napísať, ešte stále tu zostávajú slová, ktoré to vedia priblížiť, naznačiť, tušiť a spolunaplniť: rozptýlenými – koncentrovanými textami. Nech vás nepomýli použitie protikladných pomenovaní, ale v poézii je to často ten najpresnejší spôsob uchopenia.
„poesis znamená tvoriť z ničoho.“ Je to iný možný spôsob, ako vybrúsiť surové drahokamy skutočnosti na čistý ligot básne. Hlavne tie básne v próze písané týmto princípom a potom sa príde na krásnu syntetickú vetu-verš: „Spravodliví vlci sú tam, kde sú lesy.“ Môžeme si túto vetu-verš vziať doslova ako je, alebo ju môžeme vziať symbolicky a asociovať spravodlivého vlka samotára...
Legendárny stôl EJG ožíva v básni To:
„Pozerám na stôl pod lakťami.
Nie je to pole, ani tráva
šumiaca inými jazykmi.
Je to stôl, z dreva, zo stromu,
z usínajúcej hviezdy, z ničoho.
Nechápem to a vonia to.“
Vlani v lete som mala tú radosť z možnosti sedieť pri tom stole v dome a záhrade v Uloži. Stôl tam bol na rozprávanie v kruhu priateľov básnikov, na zdvihnutie pohára na život a zdravie, na opretie o lakťami vydotýkanú plochu, na vydýchnutie a uvoľnenie a pozeranie do... na okamih stíchnutej záhrady.
Predstavujem si dom a záhradu teraz v mrznúcom februári cez báseň Vtáčiky:
„...kto alebo čo ich nadychuje
mrznúcim vzduchom, prečo im z neho nezamrznú srdcia.“
Túto otázku, smerujúcu k tomu, čo sa nedá, nesmie napísať si môžem nacieliť aj smerom k nám: ľuďom.
Kto TO všetko drží v rukách? My len žasneme a nevieme...
