6.11.2020 Nová slovenská hudba / Slovenská filharmónia

6. november 2020 / Nová slovenská hudba / Slovenská filharmónia / Chuťková, Ferenčík, Borzík, Pristáš / 19:00

Záznam priameho prenosu z Koncertnej siene Slovenskej filharmónie nájdete TU.

Slovenská filharmónia
Peter Valentovič, dirigent
Andrej Gál, violončelo

Program:
Lucia Chuťková / Pulse
Peter Dan Ferenčík / In Mitchell Feigenbaum's Shoes* (svetová premiéra)
Lukáš Borzík / Jeho Meno. Koncert pre violončelo a orchester* (svetová premiéra)
Stanislav Pristáš / 2035* (svetová premiéra)

Skladbu Pulse som skomponovala ako pripomienku na tragickú udalosť na festivale Pohoda 2009. Je venovaná pamiatke Michala Kašáka, Nikoly Kapkovej a Davida Horního. Pulz u ľudí verne kopíruje emócie jednotlivca ale aj určitej skupiny. Úplne všetky ako je radosť, potešenie, smútok ale aj nádej a pokoj. Táto skladba je pohyb týchto pulzov, emócií a ich vzájomné prepojenie. Zároveň má toto slovo v sebe veľmi veľa významov a necháva široký priestor pre to, aby si v ňom v spojení s hudbou našiel každý niečo svoje. Skladba je veľmi rytmická. Striedajú sa v nej ambientné plochy s beatmi, ktoré sa loopujú a miestami menia na pulzáciu. Bavilo ma využívať veľkosť a silu celého orchestra. Tvoriť pohybujúce sa masy zvuku. Napriek tomu, že impulzom k vzniku tejto skladby stojí tragická udalosť, chcela som aby bola skladba plná nádeje a aby spojila ľudí v myšlienke na svojich blízkych.

Lucia Chuťková

Mitchell Feigenbaum - americký vedec, matematik, fyzik zomrel v roku 2019. Potrpel si na kvalitný stereozvuk, miloval hudbu Mahlera a excentrickým výzorom pripomínal Beethovena. Vynašiel Feingenbaumovu konštantu. Vedecký svet dodnes poriadne nevie, ako a kde by ju mohol uplatniť. Na svoje využitie ešte len čaká. Konštanta je napríklad „Pí" = 3,14 (číslo kruhu a periodických dejov). Eulerovo číslo je 2,71 a je kľúčové pre procesy, ktoré narastajú alebo sa zmenšujú. A to Feigenbaumovo číslo je 4,669 - je dôležité pre nelineárne procesy a chaos. Ale pozor! Nie taký chaos, ako po sobotňajšej párty. Pre matematika je chaos v skúmateľnom prostredí jav, ktorý vykazuje známky chaotického chovania, ale pritom to chovanie nie je náhodné. Je to chaos, ktorého budúci vývoj je určený počiatočným stavom, a teda by bolo možné ho určitou metódou predpovedať. Chaos by mohol byť v konečnom dôsledku nový vznikajúci systém so stabilnými procesmi. V roku 2010 som sa s Feigenbaumom „stretol" prostredníctvom môjho profesora Vladimíra Bokesa a knihy „Chaos", ktorú mi zapožičal. Dlho som s jej obsahom bojoval, kým som sa prehrýzol na koniec tohto polovedeckého a polopopularizačného textu a „porozumel" tzv. Teórii Chaosu. Feigenbaum je tou najdôležitejšou postavou v celej tejto vedeckej teórii, ktorú ešte veľa vedcov považuje skôr za dobovú módu a kuriozitu, ako za aplikovateľnú vedu. Avšak pre rozvoj môjho hudobného myslenia mal „chaos" dôležitý význam. A to ani nie z nejakého matematického hľadiska. Kombinatorika, ktorá je prítomná v hudbe v podobe rôznych postupov a procesov, či už je to proces kontrapunktický alebo harmonický, dodekafonický, seriálny, spektrálny alebo minimalistický, je vlastne vstupnou bránou do procesu „chaosu", na konci ktorého stojí ucelené hudobné dielo. Skladbu In Mitchell Feigenbaum's shoes , pre orchester - som dopísal v roku 2020. Vychádza z ansámblovej kompozície Le monsieur morts!!!, ktorú som skomponoval bezprostredne po mojom čitateľskom zážitku v roku 2010. Vždy som mal dojem, že pôvodná verzia je v nedopovedanej podobe a vnútorne som sa k nej až pričasto vracal. Jej línie sú vyskladané tak, aby sa v nich nachádzalo čo najmenej príbuzností, a pritom sú si zároveň svojimi transformáciami veľmi podobné, príbuzné a vo viacerých momentoch až symetrické. Miestami som hudobný materiál premieňal na zvuky a zvukové hmly, inde som oprostil hudbu od tónov a ponechal len jej impulzy. A pritom som v diele stále hľadal skryté príbuznosti. Zakódoval som do kompozície impulzy a parametre zdanlivo nepravidelné. Avšak podobne ako v prípade Feigenbaumovej konštanty, je zbytočné popisovať „vzorce" tohto výtvoru (a to nie len pri mojej skladbe), lebo každý musí krásu v hudbe objaviť sám, (aj nemusí).

Napísanie diela podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia. *

Peter Dan Ferenčík

Jeho Meno, koncert pre violončelo a orchester , som napísal v roku 2019 ako prvú časť trilógie. Nasledujúce dve časti, Jeho Tvár, koncert pre husle, klavír a orchester a Jeho Hlas, koncert pre klavír a orchester, sú s ním neoddeliteľne previazané, nakoľko všetky tri časti spoločne vyrastajú z jedinej témy. Druhá časť trilógie, Jeho Tvár, zachytáva pôvodnú myšlienku v jej najcharakteristickejšom tvare, ktorá sa vo mne zrodila už dávno, no potrebovala dozrievať mnoho rokov. Jej metamorfózy tvoria prvú a tretiu časť, Jeho Meno a Jeho Hlas. Názvy skladieb odkazujú na biblickú skutočnosť existencie Boha v troch božských osobách ako Otca, Syna a Ducha Svätého. Jednota v rozmanitosti prameniaca z ich vzájomného vzťahu, princíp sebadarujúcej lásky Najsvätejšej Trojice, sa ako „odtlačok prsta" prejavuje v celom stvorenstve. Človek túži poznať Meno toho, ktorý je jeho pôvodcom. Túži vidieť Tvár toho, kto mu dáva jeho najhlbšiu identitu. A potrebuje počuť Hlas toho, ktorý je cestou k jeho životu. Toto dielo je mojou poctou Stvoriteľovi. Jemu patrí všetko. On mi dal meno, tvár i hlas. Premiérového uvedenia a tiež štúdiovej nahrávky violončelového koncertu Jeho Meno sa spolu so Slovenskou filharmóniou ujali violončelista Andrej Gál a dirigent Szymon Bywalec. Patrí im zato moja veľká vďaka. Andrej je dlhoročným zanieteným interpretom mojich skladieb a jeho umelecký vklad je ich nenahraditeľnou a neoddeliteľnou súčasťou. Rovnako dôležitou osobou, ktorá sa podpísala na konečnom stvárnení diela, je Szymon Bywalec. Jeho profesionálny i ľudský prístup je prestúpený porozumením rovnako mojej hudobnej poetiky, ako aj zmyslom pre krásu hudby v jej vlastnej imanencii. Napĺňa ma  radosť, že prvým telesom, ktoré prijalo výzvu sprítomniť a do života uviesť moje dielo, je práve Slovenská filharmónia. Bez úsilia jej hráčov by to nebolo možné uskutočniť.

Napísanie diela podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia. *

Lukáš Borzík

Skladba 2035 je trojčasťovou programovou suitou na motívy kníh spisovateľa Dmitrya Glukhovského – Metro 2033, Metro 2034 a Metro 2035. Jeho séria Metro opisuje svet po nukleárnej vojne, ktorá zničila obe znepriatelené strany, Rusko a Ameriku. Európa je zničená a ľudia prežívajú v Moskovskom metre, hlboko pod zemou kde na nich radiácia z povrchu nemá dosah.

1. Metro

Prečo by mala zostať len Moskva? Nie je to logické. A to len znamená... že ich jednoducho nemôžeme zachytiť... Ich znamenia... Nemôžeme... Ešte nie. Musíme len pokračovať. Nemôžeme sa vzdať. Nesmieme...

Betón, tehly, popraskaný asfalt, žlté kosti, rozpadnutý prach všetkého a samozrejme tiež žiarenie. Bolo to tak v Moskve a aj vo zvyšku sveta. Nikde inde, okrem metra, nebol žiadny život. To bola skutočnosť. Všetci to vedeli. Všetci okrem Arťoma. Ale čo keď niekde v nekonečných rozlohách Zeme bolo iné miesto vhodné pre ľudský život? Miesto, kde by nemali nad hlavou liatinový strop a kde by mohli rásť až do neba? Postaviť si svoje vlastné domy, svoj vlastný život a z toho miesta postupne pokračovať a obnoviť celú spálenú Zem?

Vdýchol dúšok sladkého a horkého vzduchu. Úplne odlišný od vzduchu v metre. Čerstvý... Nikto z Petrohradu. Nikto z Jekaterinburgu. Londýn mlčal. Paríž mlčal. Bangkok a New York mlčali. Nakoniec prestal otáčať tú hlúpu rukoväť a strhol si slúchadlá. Všetko zabalil do batohu a položil si na ramená toho démona pokušenia. Odniesol ho dole. Do metra. Do zajtra.

2. Osem metrov

Mendelejevova stanica sa ukázala byť slabo osvetlená, hmlistá parou a mokrá. Schody chodby z vedľajšej stanice Novoslobodskaja nenabehli na žulové podlahy, ale do jazera: ľudia tu žili až do členkov v mrazivej studenej vode.

Tu a tam vo vode ležali rámy zo zhnitého dreva spojené dokopy, ktoré dokázali zdvihnúť osobu trochu nad dno. Boli roztrúsené náhodne a nikto sa nepokúsil spojiť ich do tvaru ostrova alebo cesty. Palety. Ale aj palety sa už dávno ponorili a potopili o pár centimetrov. Bolo možné ich vidieť iba cez bahno z veľmi blízkej vzdialenosti a človek musel pozerať len priamo pod nohy. Zo strany to naozaj vyzeralo, akoby tu bolo jediné, neprerušované, zakalené biblické more.

„Prečo je všetko zaplavené? Je nižšia ako Novoslobodskaja? “Spýtal sa Arťom nahlas. „Je osem metrov nižšie.“

3. Životný priestor

Arťom stál na povrchu zeme len vo svojich nohaviciach a saku, bez akéhokoľvek brnenia, nahý. Aspoň na chvíľku „žiť“ znamenalo chodiť po polnočnej ulici, ako je táto, v obyčajnom oblečení, bez priliehajúcej gumy, ako zvykol chodiť keď držal ruku svojej matky pred dvadsiatimi rokmi: tak ako všetci ľudia chodili pred dvadsiatimi rokmi.

Niečo mu olízalo ruku. Potom znova. A teraz mu to olízalo nos. Dážď. Začalo pršať. Bolo to také zákerné a jedovaté ako vzduch tu na povrchu. Samozrejme, Arťom v tomto daždi nesmel chodiť nahý. Ale on sa prechádzal a bol rád. On dokonca svoj krok spomalil: Chcel zmoknúť. Dážď... Arťom sa zastavil, hodil hlavou dozadu a ponúkol mu tvár.

Napísanie diela podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia. *

Stanislav Pristáš