25. marca si pripomíname tragické 80. výročie začiatku deportácii židovského obyvateľstva.
Prvý transport z nášho územia odišiel z východného Slovenska a bolo v ňom tisíc mladých dievčat. Aj po 80 rokoch však zostávajú mnohé otázky nevypovedané. Ako je to, čo sa dialo, vôbec možné? Toto smutné výročie sme si tento týždeň pripomenuli v cykle Soni Gyarfášovej, v ktorom sa dozviete príbehy ľudí, ktorým sa podarilo prežiť.
Historik Ivan Kamenec, autor prvej ucelenej monografie o holokauste hovorí, že ten sa nezačal plynovými komorami ani nákladnými vlakmi, ale už oveľa skôr. Bolo to vtedy, keď Židia prišli o celé svoje živobytie, existenciu aj ľudské práva. O tom, ako viedli k deportáciám už arizácie, hovorí aj prvý príbeh nášho cyklu, ktorý pripravila redaktorka Soňa Gyarfašová. Je to príbeh pani Lýdie Piovarcsyovej, rodenej Steinerovej, ktorej rodina vlastnila najstarší antikvariát na Slovensku:
Cyklus - Lýdia Piovarcsyová
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Holokaust sa nezačal naložením ľudí do nákladných vagónov. Po skončení vojny sa našlo na území Slovenska 211 masových hroboch a v nich 5304 obetí. Zločiny na Slovensku páchali v rokoch 1939-1945 aj príslušníci polovojenskej organizácie Hlinkova garda. Tí krátko po vzniku Slovenského štátu páchali násilnosti a v roku 1942 organizovali aj deportácie židovského obyvateľstva. A neskôr po boku nacistov aj vraždili - podobne ako pri Kremničke. Redaktorke Soni Gyarfašovej povedala Erika Blochová, ktorej najskôr gardisti v roku 1942 odviedli starých rodičov a o dva roky neskôr zavraždili otca a brata, že aj po rokoch sa pýta stále rovnakú otázku. Ako to títo ľudia dokázali vykonať?
Cyklus - Erika Blochová
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Dve totality, ktoré sme zažili v 20. storočí, sú si v mnohom podobné. Obdobu čiernych barónov a vojenských táborov nútených prác, ktoré proti svojim oponentom používal komunistický režim, zaviedol ešte pred ním aj režim Slovenského štátu. Prešli ním spisovateľ a autor predlohy Obchodu na Korze Ladislav Grosman alebo Alfréd Wetzler, ktorý spolu s Rudolfom Vrbom neskôr podal správu o nacistických zverstvách. V takzvanom 6. robotnom prápore skončili ako vojaci druhej kategórie už v roku 1941 mladí židovskí chlapci, ktorým režim ako nespoľahlivým nedal zbraň. Niektorým sa podarilo vyhnúť prvej vlne deportácii. Ako to vôbec bolo možné? Soňa Gyarfašová hovorila s jedným z posledných pamätníkov, ktorí týmto práporom prešli, Robertom Tomášovom:
Cyklus - Robert Tomášov
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Pri tragickom 80. výročí židovských transportov z nášho územia hovoríme aj o tom, čo k nim viedlo. Slovensko bolo počas vojny jedinou neokupovanou krajinou, ktorej režim deportoval v roku 1942 vlastných občanov. Väčšina z 57-tisíc deportovaných z 1.vlny transportov skončila v Lublinskej oblasti, mnohí z nich v Osvienčime. V tamojšom múzeu sa zachoval aj príbeh nešťastnej lásky mladej Lili Toffler z Gelnice, ktorú zavraždili v tábore pre ľúbostný list. Soňa Gyarfašová hovorila s jej sestrou vtedy 101-ročnou Magdou Tofflerovou o tragickom príbehu ich rodiny:
Cyklus - Magda Tofflerová
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Z väčšiny prenasledovanej židovskej komunity prežila vojnu iba hŕstka. No mnohých z nich čakalo aj po návrate domov prežili doslova peklo. Šesť rokov propagandy Slovenského štátu prinieslo svoje výsledky – a mnohí z nich sa stretli s prejavmi nenávisti a xenofóbie. Vo viacerých slovenských mestách vypukli pogromy, najznámejší je asi ten topoľčiansky. Soňa Gyarfašová hovorila aj s Grétkou Neumannovou, ktorá prežila holokaust aj topoľčiansky pogrom:
Cyklus - Grétka Neumannová
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
1. transport slovenských Židov do vyhladzovacieho tábora bol vypravený zo železničnej stanice v Poprade presne pred osemdesiatimi rokmi, 25. marca 1942.
