Tu je program fíčrov ktoré sme v súvislosti so 70.výročím ukončenia 2.svetovej vojny pre Vás pripravili:
Posledný deň vojny, prvý deň mieru 1.časť
Dvojdielny fíčer o konci 2.svetovej vojny s použitím archívnych dokumentov Slovenského rozhlasu aj zahraničných rozhlasov
Autor: Emil Benčík
Premiéra: 9.5.1995
Repríza: 2.5.2015 18:00-19:00 v Rádiu Devín
Posledný deň vojny, prvý deň mieru 2.časť
Dvojdielny fíčer o konci 2.svetovej vojny s použitím archívnych dokumentov Slovenského rozhlasu aj zahraničných rozhlasov
Autor: Emil Benčík
Premiéra:10.5.1995
Repríza: 9.5.2015 18:00-19:00 v Rádiu Devín
Bol ôsmy máj 1945. Bol posledný deň vojny, 0 23. hodine a 1 minúte sa podpísaním aktu o bezpodmienečnej kapitulácii hitlerovského Nemecka skončila vojna v Európe.
Bol deviaty máj 1845. Bol prvý deň mieru. Tomuto dňu mieru predchádzalo 2.076 dní vojny. Zabíjania, ničenia, utrpenia. Vojna pohltila vyše 50 miliónov ľudských životov. Zanechala po sebe obrovskú skazu - zničené mestá, príbytky, spustošenú krajinu. Hitlerovské Nemecko bolo porazené, zločinné ideológie – nacizmus a fašizmus odsúdené a zavrhnuté. Spojenci antihitlerovskej koalície oslovovali víťazstvo.
Rozhlas a televízia Slovenska si 70. výročie porážky fašizmu pripomenie aj dvojdielnym rozhlasovým umelecko-publicistickým pásmom–fíčrom Emila Benčíka POSLEDNÝ DEŇ VOJNY, PRVÝ DEŇ MIERU. Autor v predslove napísal: „Mojím zámerom bolo pripomenúť sú túto historickú udalosť formou dokumentárneho pásma s použitím autentických zvukových dokumentov, reportážnych nahrávok z bojov na frontoch, záznamov výpovedí osobností, ktoré zohrali v tejto vojne významnú úlohu a zachovali sa vo zvukovom archíve Slovenského rozhlasu. Hlasy a prejavy predstaviteľov porazených i víťazov: Hitlera, Göringa, Goebelsa, Dönitza, Hessa, Keitla, Paulusa na jednej strane a Churchilla, Stalina, De Gaullea, maršalov a generálov víťazných armád na druhej strane. Mikrofón vojnového reportéra nám sprostredkuje naživo aj akt podpísania kapitulácie nemeckých armád v Berlíne. Okrem toho, že sú autentickým a hodnoverným svedectvom o historických dejoch, udalostiach a osobnostiach, evokujú aj atmosféru tej doby. „
Rozhlas má jedinečnú schopnosť v pôsobivej zvukovej podobe prezentovať historické fakty a udalosti práve v žánri rozhlasový fíčer čiže umelecko-publicistické a dokumentárne pásmo. Dvojdielny fíčer Emila Benčíka Posledný deň vojny, prvý deň mieru nielen približuje deje, fakty a udalosti druhej svetovej vojny, ale pobáda nás vcítiť sa do onej doby spred sedemdesiatich rokov a pochopiť slová Winstona Churchilla po skončení tejto najväčšej a najkrutejšej vojny v dejinách ľudského rodu: NEVER MORE WAR! Nikdy viac vojnu.
Špiónka z Apolky 1.časť
Hraný dokument o najmladšej špiónke Európy Beatrix Čelkovej.
Autor: Slavo Kalný
Zvuk: Peter Daniška
Hudobná dramaturgia: Lýgia Vojtková
Dramaturgia: Táňa Kusá
Réžia: Robo Horňák
Premiéra: 8.5.2010
Repríza: oboch častí 8.5.2015 o 14:00-16:00 v Rádiu Devín
Špiónka z Apolky 2.časť
Hraný dokument o najmladšej špiónke Európy Beatrix Čelkovej.
Autor: Slavo Kalný
Premiéra: 9.5.2010
Repríza: oboch častí 8.5.14:00-16:00 v Rádiu Devín
Na miestach, kde stála Apolka, sa od roku 2005 klenie v Bratislave nový, moderný dunajský most. Spojenecké lietadlá bombardovali rafinériu Apollo 16.júna 1944. Zahynulo 74 zamestnancov, ďalší mŕtvi a nezvestní boli v blízkom okolí. Strategický nálet spojencov bol úspešný aj vďaka priemyselnej špiónke, osemnásťročnej Beatrix Pospíšilovej, prezývanej Trixi. To ona fotografovala objekty závodu, tajné výkazy o výrobe a informovala spojencov o cestách ropných tankerov na Dunaji. Jej príbeh sa začína v Prahe na Barandove a po atentáte na Heydricha pokračuje v Bratislave, kde Trixi bývala u svojej tety nazývanej Biela pani a spolupracovala s ilegálnou odbojovou skupinou Justícia vedenou profesorom Kochom. Autorom hraného dokumentu je vynikajúci spisovateľ literatúry faktu a známy rozhlasový autor Slavo Kalný, ktorý o bombardovaní Apolky napísal knihu.
Všetci ľudia budú bratia
Rozhlasový dokument o osude slovenských Nemcov počas 2.svetovej vojny.
Autori: Elena Antalová a Ján Backstuber
Účinkujúci: Marián Slovák, Eva Matejková,...
Zvuk: Milan Greguš
Hudobná dramaturgia: Miroslav Nemec
Dramaturgia: Táňa Kusá
Réžia: Táňa Tadlánková
Premiéra: 13.5.2011
Repríza: 16.5.2015 18:00-19:00 v Rádiu Devín
„Druhú svetovú vojnu prehral Hitler alebo ju prehrali všetci Nemci? Ak ju prehral iba Hitler, prečo bolo treba trestať ostatných Nemcov? Ak ju prehrali všetci Nemci, ak ide o takzvanú kolektívnu vinu, čo sa s Nemcami dialo takmer na jej konci? V Nemecku a Rakúsku? A na všetkých dovtedy Nemcami okupovaných územiach, aj na našom území, na Slovensku? Čo sa dialo s nemeckými civilistami, ktorí nevyvolali vojnu, neprofitovali z nej, dokonca v nej ani nebojovali? Neprehrali ju ani na zemi, ani na mori a ani vo vzduchu? Neprehrali ju ako uniformovaní bojovníci na fronte, hoci aj účasť vojska v Hitlerovej vojne je z hľadiska viny sporná, ale ako prostí civilisti, ktorí možno v živote nepočuli o „vojvodcových“ plánoch na ovládnutie sveta! Prečo museli rovnako trpieť? Prečo museli tak kruto trpieť nemecké rodiny, ktoré nielenže neriešili, ale možno ani netušili Hitlerovo bohorovné „konečné riešenie židovskej otázky“. Ani konečné riešenie slovanskej otázky, ani konečné riešenie homosexuálnej otázky, ani konečné riešenie akejkoľvek inonázorovej otázky.“
To sú otázky, ktoré si kladú autori rozhlasového dokumentu na podklade životného príbehu jedného z nich. Vznikol tak sugestívny dokument skúsenej rozhlasovej dramatičky Eleny Antalovej, ktorej tvorba patrí do klasiky slovenskej rozhlasovej hry, a dlhoročného zvukára Jána Backstubera, debutanta na poli fíčra.
A svetlo bolo ako vo dne
Rozhlasový dokument o bombardovaní Prešova sovietskymi vojskami v decembri 1944
Autor: Ľudovít Petraško
Premiéra: 10.12.2010
Repríza: 23.5.2015 18:00-19:00 v Rádiu Devín
Účinkujúci:
Ján Mistrík
Alfréd Swan
Jana Lieskovská
Martin Pekár
Gabriela Fecková
Jaroslav Jančík
Ladislav Milčevič
Zvuk: Milan Greguš
Hudobná dramaturgia: Eleonóra Vančíková-Kapasná
Dramaturgia: Táňa Kusá
Réžia: Martin Kákoš
Kobercový bombový nálet na Prešov, ktorý uskutočnili sovietske lietadlá pred Vianocami 1944, patrí medzi najskôr utajované, neskôr zabudnuté udalosti z našej novšej histórie. Za obeť mu padli desiatky, azda stovky životov, medzi nimi väzni v budove gestapa, ktorá bola hlavným terčom bombardovania. Rekonštrukcia udalosti vychádza z dobových dokumentov, svedectiev a ohlasov v tlači ako aj z autentických výpovedí žijúcich pamätníkov.
Tragédia zatratených
Pásmo o účasti Ruskej oslobodzovacej armády generála Vlasova na Pražskom povstaní 5.5. 1945
Autor: Svätoslav Mathé
Repríza: 30.5.2015 18:00-19:00 v Rádiu Devín
"Nech je vaše rozhodnutie akékoľvek, ja vstúpim do dejín!". Tieto slová mal pred súdom vyrieknuť bývalý generálporučík červenej armády, ktorý na začiatku vojny padol do nemeckého zajatia, kde za podpory Nemcov vytvoril hnutie proti Stalinovmu režimu. Ale Vlasov do dejín nevstúpil. Vstúpila tam iba legenda o ňom a o vlasovcoch: oni to boli, čo zostávali v dobytých mestách ako ostreľovači, oni to boli čo sa bránili do posledného muža a nikdy neopustili im zverené posty, oni to boli, čo oslobodili Prahu a prišli jej nezištne na pomoc, ba nie oni, ale osobne sám Vlasov! A naopak: boli to zatratenci, ktorí bojovali proti svojim bratom a otcom bok po boku Nemcov, boli to hrdlorezi, čo nemali s nikým zľutovania a ktorým išlo iba o osobný prospech a moc, pričom najhorší z nich, diabol medzi diablami, bol sám Vlasov.
A pritom skoro nič z toho nie je pravda! Len raz sa stretli tvárou v tvár s červenou armádou a toto stretnutie nedopadlo pre nich nejako slávne. Neoslobodili Prahu, ale jej len výdatne pomohli v najkritickejších chvíľach, pričom Vlasov s celou operáciou nesúhlasil a nikdy do Prahy nevstúpil spolu so svojim vojakmi... Teda Vlasov a jeho hnutie naozaj nevstúpili do dejín? Vstúpili, ale nie svojimi vojenskými úspechmi, ale politickou ideou, ktorú hádam najlepšie vyjadrili prostí Vlasovovi vojaci, keď na vozidlách, s ktorými vstúpili do Prahy, napísali ono, na prvý pohľad, vtedy, nezmyselné "Smrť Hitlerovi a Stalinovi!". Iste, toto heslo vyjadrovalo aj ich beznádejné postavenie vo vtedajšej Európe, keď vlastne stáli proti všetkým: nacistom, ktorí umožnili vznik ich hnutia, boľševikom, proti ktorým smerovalo ich hnutie, západným Spojencom, ktorí v tom stáli na strane svojho spojenca Stalina a neutrálov, ktorí sa od nich dištancovali, pretože neboli ochotní sa kompromitovať, práve tak ako Česká národná rada v povstaleckej Prahe a československá vláda v Košiciach. Ale zároveň to bolo aj heslo, ktoré nahlas a celému svetu malo pripomenúť, že medzi nacizmom a boľševizmom nie je rozdiel, tak ako nie je rozdiel medzi zločincom Hitlerom a zločincom Stalinom. Iste, ono sa to poväčšine vtedy vedelo, nemnohí z tohto poznania už aj vyvodzovali závery, ale nahlas a pred celým svetom to povedal iba prostý Vlasovov vojak...
Vlasov a vlasovci - to nebola nejaká skupina dobrodruhov, ktorá v pravý čas zradila Nemcov a pridala sa na stranu pražských povstalcov. Vlasov a vlasovci - to bolo predovšetkým politické hnutie. Počas vyše sedemdesiat- ročnej existencie boľševického štátu to bolo jediné organizované opozičné hnutie s charakterom exilovej vlády, kde rozhodujúce slovo nemali tí, čo odišli do exilu po revolúcii a občianskej vojne, ale predovšetkým ľudia, ktorí svojho času patrili do boľševickej mocenskej špičky alebo do vojny a počas nej žili v tomto štáte. O to boli pre Stalina nebezpečnejší, o to boli ním viac sledovaní a potláčaní. Nakoniec ich (skoro všetkých) aj fyzicky vyhubil. Áno, vlasovcov je treba posudzovať podľa ich aktivity v Prahe, ale nie v onej májovej zo štyridsiateho piateho, ale novembrovej zo štyridsiateho štvrtého.
14. novembra 1944 totiž na Pražskom hrade bol založený 42 členný Komitét pre oslobodenie národov Ruska (KONR). Za jeho predsedu prítomných 600 delegátov zvolilo generála Andreja Andrejeviča Vlasova. KONR si kládol za cieľ byť orgánom na úrovni opozičnej vlády voči Moskve, nezávislom od Nemcov, pričom nimi mal byť iba uznaný na spôsob iných vtedajších exilových vlád. Jeho hlavným poslaním malo byť zjednotenie všetkých síl, ktoré spájala idea odporu proti boľševickému zriadeniu a jeho predstaviteľom (predovšetkým Stalinovi) v zmysle aktívneho odporu s použitím všetkých dostupných prostriedkov.
Tu práve treba hľadať nereálnosť tejto myšlienky. Vybudovať takéto hnutie bolo možné iba za pomoci Nemcov. A Hitler im neveril. Ale Vlasov a jeho spolupracovníci dostávajú nečakaného spojenca. Himmlera. Ten chce zhromaždiť ešte zostávajúce sily v tzv. alpskej pevnosti, predlžovať vojnu a vyčkávať na roztržku medzi západnými spojencami a Stalinom, pričom by on ponúkol vlasovcov západným Spojencom. Himmler aj Vlasov, samozrejme nezávisle na sebe, nechcú ani tak ponúknuť státisícové šíky, ako politické hnutie, opozičnú alternatívu možnej moci v povojnovom ZSSR. Je iste možné namietať, ak už vôbec pripustíme takúto možnosť, že západní Spojenci by určite mali výhrady voči niektorým otázkam demokratickosti takéhoto hnutia. Dodajme hneď, že iná alternatíva voči Stalinovi vtedy v Európe jednoducho neexistovala. Toto všetko mohlo mať aký, taký reálny podklad iba v prípade spomínanej roztržky. V opačnom prípade Vlasovove "služby" nemohli byť akceptované. Ďalší vývoj to plne potvrdil: západní Spojenci, možno niektorí so zaťatými zubami, ale predsa, berú Stalina ako svojho partnera a chovajú sa k nemu korektne. Hlavne preto, že ho potrebujú. A báťuška to dobre vie! Tým bolo odsúdené k zániku aj Vlasovove hnutie.
Pretože sa jadro jeho vojska nachádzalo na Odre rozhodol sa prejsť Čechy a v okolí Linza počkať na príchod Američanov. Práve vtedy v Prahe vypuklo povstanie a jeho vodcovia volajú všetkých na pomoc. Vlasov, ako jeden z mála, správne pochopil, že v Prahe ide v podstate o bezvýznamnú vojenskú akciu, ale o to významnejšiu politickú udalosť: v hre je totiž budúca dominácia nad týmto priestorom. A z tohto politického hľadiska malo pre Vlasova význam tiahnuť na Prahu spolu s Američanmi alebo ich tam počkať, čím by sa de facto stal ich spojencom. Iste šanca jedinečná, ale nereálna! Vlasov veľmi správne odhadol, že Američania do Prahy jednoducho neprídu, pretože nemôžu. Nebola to teda pre neho šanca, ale naopak, maximálne ohrozenie jeho hnutia. Lenže tu zasiahol Vlasovov frustrovaný prostý vojak a na druhej strane nadšený pražský barikádnik spolu s vojenským velením povstania a Vlasov sa tejto vôli podriadil, ale od celej akcie sa aj tak dištancoval. Žiaľ, nasledujúce udalosti mu dali za pravdu: miesto Američanov prišli od Berouna iba Vlasovci. Keď jeho vojsko prakticky oslobodilo Prahu, českí komunisti, za hrubého nátlaku československej vlády v Košiciach, ho jednoducho z Prahy vyhnali.
Keď vzniklo Vlasovovo hnutie, požíval Stalin v Európe hádam najväčší rešpekt a autoritu. Jeho vojenské úspechy, načas, zatlačili do pozadia brutalitu a antihumánny charakter vládnuceho režimu, pričom sa pevne verilo, že ZSSR sa dá na cestu demokracie, a teda nie je tu potrebná nejaká iná alternatíva. Navyše taká, ktorá vznikla z vôle Nemcov. V ošiali oných májových dní akoby celá Európa zabudla (či chcela zabudnúť?), že má do činenia s najväčším zločincom v dejinách ľudstva. A práve Vlasov na toto upozorňoval...
Archív relácia nájdete TU
