Premiéra: utorok 6.3.2018 o 22.30 v Rádiu Devín.
Lela Samniashvili a Oldřich Janota
Autori: Marek Franko, Eduard Cicha
Prijať veci také aké sú. Samých seba, vlastné chyby, svoju tvorbu. Dejiny, rozporuplné historické osobnosti, režimy. K ľudskému mysleniu prirodzene patrí vyvodzovanie záverov a ich kategorizácia. Dobré, zlé, pekné, škaredé, úspech, neúspech. Hlava nám automaticky priraďuje pojmy k situáciám a zážitkom, aj keď sami tušíme, že také jednoduché to nie je.
Prijať sme museli aj my viacero udalostí pri výrobe tohto dokumentu. Prvou bola opakovaná zmena zloženia dvojice autorov, s ktorými sme sa mali vydať na cestu Brna, Wroclavi, Ostravy, Košíc a Ľvova. Situácia sa nakoniec ustálila menách gruzínskej poetky Lely Samniashvili a pesničkára Oldřicha Janotu. Boli sme zvedaví, čo vznikne, keď na seba narazia umelci, ktorých zdanlivo nič nespája. Angažovaná poetka a feministka, spätá s príbehom Stalina a neustálou ruskou hrozbou a hippiesák, večný hľadač nových zákutí a hĺbok nielen hudby, ale v súčasnosti aj krátkych prozaických príbehov. Prijať sme však museli fakt, že Oldřich musel na poslednú chvíľu svoju účasť odriecť. Koncept zaznamenávania stretnutí medzi autormi, s ich tvorbou, s návštevníkmi čítaní a s mestami sme tak museli zavrhnúť a za pochodu hľadať nový. V tom nám príliš nepomáhalo ani počasie, vďaka ktorému nás v každom meste zastihol hustý dážď, zlievajúci všetky zvuky do jednej atmosféry, čo nám tiež neostávalo nič iné len akceptovať.
Novým objektom nášho skúmania sa tak nakoniec stala samota. Zažili ju autori? Na čo im slúži? Čo s ňou môže človek, tvor spoločenský, podniknúť? Prečo sa jej mnohí vyhýbame a snažíme sa ju vytesniť neustálym hľadaním podnetov, ktoré by nás zabavili a zamestnali našu myseľ? O tom sme sa nakoniec porozprávali aj s Oldřichom, ktorého sme o pár dní neskôr navštívili v malej obci na Morave, aby sme aspoň rozhlasovým poslucháčom sprostredkovali jeho hudbu, literatúru a myšlienky.
I keď to pre nás na začiatku vyzeralo trochu ako rádiová verzia známeho dokumentu Stratený v La Mancha, nemôžeme tvrdiť, že by táto cesta bola celá zlá. Podobné komplikácie však pre tvorcov podľa nás tiež nie sú práve vyhľadávaným spestrením ich práce (teda aspoň pre väčšinu). Ale patria k nej. Bez nich by bol tento dokument iný, ale ktovie, či lepší, alebo horší. Proste to bolo tak a tak. A nám neostalo nič iné, len to prijať.
