Aké je naše postavenie v živote, kam sa náhlime, ktoré veci nevidíme, kde robíme chyby? Na tieto otázky sa pýta vo svojej glose poetka Mila Haugová.
Audio verzia glosy v Archíve RTVS.
Trhliny v osude
Jún býval vždy už od detstva môj obľúbený mesiac.
Zreli čerešne, sedela som na strome s maslovým chlebom a jedla čerešne rovno zo stromu, potom jahody maliny nielen v záhrade ale aj na kraji lesa v Topoľčiankach, kde som ako dieťa žila. V júni hneď druhého, mal narodeniny môj otec Štefan, teraz by mal 112rokov, potom štrnásteho júna mám narodeniny ja, tešila som sa na darček: bábiku, a potom neskôr ako školáčka na knihu... knihy celé dlhé roky najčakanejší dar od rodičov neskôr od priateľov, priateliek, muža a samozrejme aj od seba (tie najmilovanejšie som si vyberala sama).
Teraz bol jún menej šťastný aj keď s čerešňami, ale tieň padá aj z udalostí vo svete aj v blízkom okolí aj v najbližšej rodine. Mala som úraz, spadla som bola som nepozorná na stanici v Štúrove, kde meškal vlak 40 minút a ja som meškala na termín tvorivého písania na Gymnáziu. Vychovali ma tak rodičia, že meškať je neúcta k času toho druhého. Okrem toho som nebola sústredená na kráčanie, ale na trhlinu v osude vnučky, ktorej ublížili v škole a jej bolesť bola aj mojou trhlinou v osude.
Pýtam sa v poslednej dobe veľmi často:„Čo sa to deje s nami, so svetom, so mnou... že je čoraz ťažšie nájsť pokoj a rovnováhu, ktorú sa usilujem vnášať do života môjho a samozrejme aj okolia“.
Aké je naše postavenie v živote, kam sa náhlime, ktoré veci nevidíme, kde robíme chyby? Videla som Tv program, kde vedci diskutovali o tom na čo sa denne pýtame a zaujal ma postoj jedného vedca, žiaľ meno mi ušlo, ktorý povedal:„ Neuberáme sa správnym smerom, plytváme technológiami a miliardami na výskumy do planetárnych letov , umelej inteligencie, na prevádzku gigantických prevádzkovateľov internetových sietí, ktorí veľmi často nevedú mladú generáciu správnym smerom je tam plno agresivity a navádzania na prázdny a nebezpečný spôsob života: ktorým je to úplne jedno, čo si tu ničíme. Musíme si uvedomiť, že nie je nič čo by sa podobalo na našu planétu... musíme TU na Zemi rozmýšľať, ako zastaviť jej ničenie a rýchlo sa naučiť hospodáriť so zdrojmi: začať už na školách...“ Upokojil ma jeho rozumný hlas.
Povedal len to, čo by sme mali presne vidieť všetci. Akoby sme sa, povedzme rodina, ktorá roky neupratuje chceli presťahovať do nového čistého bývania... a zanechať za sebou spúšť. Použil krásne slovo striedmosť a tou môže začať každý. Nezhŕňať peniaze na úkor druhých ani nežiť na ulici a v slumoch, vedieť dosiahnuť ten zlatý rez života v súlade s rastlinami a zvieratami aj prírodnými zdrojmi hlboko, hlboko tu na Zemi. Žiť, vážení poslucháči v činnej dôvere, že to zvládneme.
