Vypočujte si glosu od hudobníka Samuela Szaba, ktorý nás zoberie na cestu vlakom. Tá môže byť niekedy zaujímavá, niekedy nebezpečná a niekedy taká špeciálna, ako sa len na Slovensku dá. Audio verzia glosy v Archíve RTVS.
Smäd slovenského cestovateľa
Cestovať vlakom znamená v tom vlaku nachvíľu bývať. Stane sa z neho také trochu menej pohodlné obydlie s omnoho pútavejším výhľadom z okna. Pokiaľ človek pristane na túto hru, tak je to vlastne celkom príjemné, človek si sedí, pozoruje krajinu, číta knihu, venuje sa práci. Po rokoch cestovania už dokáže človek nabrať skúsenosti a zariadiť si cestu tak, aby šiel vlakom pohodlnejším, menej prepchatým, alebo takým, ktorý ide krajšou trasou. Myslí si, že ho už nič nedokáže rozhodiť. A potom odrazu človeku napadne, že by sa mu zišla, dajme tomu, tak úplne obyčajná vec, akou je pitná voda, hoci aj vo forme ľubovoľného nápoja. A tam nastáva zádrheľ.
Najprv si dajme krátku exkurziu do zahraničia - postačia Česko a Ukrajina, aby sme si predstavili dva veľmi odlišné modely. Na Ukrajine som cestoval vlakom naposledy pred pár rokmi, a neviem teda, ako sa zmenila situácia dnes v kontexte toho, že tam čelia vojenskej agresii a okupácii. Upútal ma vtedy spôsob, akým si tam človek môže kúpiť jedlo a pitie v diaľkovom vlaku - dá sa to priamo cez okno vlaku na železničnom peróne. Na perónoch stáli predavači so sušenými rybami, nanukmi, kvasom, kávou, hocičím. Priamo vo vlaku na chodbe bol samovar, z ktorého si človek mohol načapovať vriacu vodu na čaj. V niektorých staniciach sa stálo aj polhodinu, a tam bol potom čas si urobiť drobný nákup v staničnej budove. Ani si nepamätám, či sme v tom vlaku vôbec hľadali nejaký jedálenský vozeň, lebo nebolo prečo.
Pravý kultúrny šok bola ale cesta lokálnym osobným vlakom, ktorý prekonával nie príliš dlhú, zhruba päťdesiatkilometrovú trasu po Zakarpatskej Ukrajine. Staručké masívne a ošumelé sovietske vagóny dávali tušiť, že cesta bude drsná. Viac som sa ani nemohol mýliť - v prostrednom vagóne bolo usadených pár fakultatívnych predavačov a predavačiek, skoro celý supermarket. Niekto ponúkal horúcu kávu a čaj, u ďalšieho šlo kúpiť sladkosti, u ďalšieho dokonca sväté obrázky, a tak ďalej, možno keby som sa tam posnažil pátrať veľmi hlboko, podarí sa mi kúpiť aj kompletné dielo Vergília v originále.
České železnice sa správajú o niečo predvídateľnejšie. Síce im tam pomaly mizne kultúra nádražných bufetov, ktorú by si mohli dať v pohode zapísať na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO, avšak väčšinou má človek istotu, že keď nastúpi do vlaku označeného ako rýchlik, tak aj na kratšej trase si tam bude môcť zakúpiť potraviny a nápoje aspoň z vozíka, ak už nie rovno v jedálnom vozni. Vzhľadom k hustote českej železničnej siete tam občas chodia rýchliky cez naozaj divoké trasy, takže človek sedí v štyridsať rokov starom vagóne, ktorý si to šinie štyridsiatkou po jednokoľajke, sleduje dedinky s českými názvami ako sú Chotěbuz, Postoloprty alebo Chrudichromy, ale môže si k tomu zakúpiť bagetu s nápojom. Tomuto sa hovorí český buržoázny život.
Na Slovensku je ale situácia špecifická, a človek sa nedostane ani k najobyčajnejšej pitnej vode ani v diaľkových vlakoch, ktoré jazdia štyri hodiny a viac. V prvom rade treba povedať, že vo vnútroštátnej preprave sa takéto služby poskytujú iba na jednej jedinej trati, a to je tá severná z Košíc do Bratislavy - každý znalec vie, že už cestovanie po južnej trase je nielen v tomto ohľade analógiou polárnej výpravy, kde si človek musí vyhradiť pol dňa času a zobrať si železné zásoby vody, potravín a liekov.
Lenže ani na severnej trase to nie je také jednoduché. Podľa toho, čo deklaruje národný dopravca, jedálny vozeň by mal byť radený takmer v každom expresnom vlaku na tejto trase. V skutočnosti sa ale zhruba minútu pred nastúpením do vlaku nepripravený cestujúci zo staničného rozhlasu dozvie, že v tom vlaku v skutočnosti reštauračný vozeň nie je radený. Vždy to je z technických príčin, a tie technické príčiny trvajú už niekoľko rokov, a v skutočnosti sa týkajú väčšiny spojov na tejto trase. Takže v skutočnosti by skôr bolo načase toto hlásenie v staničnom rozhlase vymeniť za úplne opačné, a hlásiť iba tie vlaky, ktoré ten reštauračný vozeň radený majú. Ľudí totiž v tomto ohľade skôr poteší pozitívna správa, než negatívna. Toto hlásenie by malo byť vykonané bodrým hlasom, a pre umocnenie efektu by mohlo byť podfarbené nejakými triumfálnymi fanfárami. Predstavujem si to nejak takto:
"Vážení cestujúci, z technických príčin sme dnes do vlaku zaradili reštauračný vozeň. Dúfame, že vám táto správa spríjemní deň rovnako, ako káva s borovičkou, ktorá na vás v tomto reštauračnom vozni čaká. Prajeme vám dobrú chuť a príjemnú cestu".
Toto ale nie je všetko. Môže sa taktiež stať, že človek ide nočným rýchlikom z Bratislavy do Humenného. Prejsť celú trasu tomuto rýchliku trvá osem hodín, čiže vôbec nie krátko, a vo vlaku je zapojené množstvo vagónov pre nespiacich, bdiacich cestujúcich. Človek by čakal, že presne tu sa bude dať v prípade potreby dostať aspoň k obyčajnej pitnej vode. Keď som sa opýtal sprievodcu, či existuje možnosť dostať nápoje, alebo aspoň pitnú vodu, dozvedel som sa, že taká možnosť v tomto vlaku nie je, pretože to je nočný vlak, a v nočných vlakoch také nemajú. Človek, ktorý cestuje v istú dennú dobu, si proste zaslúži smäd z princípu. Ako sa vraví, slovenský národ je predurčený predovšetkým trpieť!
