Pravda nemusí byť vždy taká, ako sa na prvý pohľad zdá. Zistiť si čo najviac faktov, nám môže vždy iba prospieť. Vo svojej glose s názvom Prípadová štúdia to potvrdí aj spisovateľka Daniela Kapitáňová. Audioverzia glosy na vypočutie v Archíve RTVS.
Prípadová štúdia
Stala sa mi prípadová štúdia.
Zvláštne neromantická skúsenosť.
Začalo to novinovým článkom o výkone demokracie. Nie našej, ale gréckej a nie teraz, ale pred 2500 rokmi.
Archeológovia totiž pri jednom z odkryvov v centre Atén našli asi tisíc popísaných črepín - ostrakonov a na 190 z nich bolo vyryté meno Themistokles. Vďaka písmu však zistili, že do tých 190 ostrakonov rylo len 14 ľudí.
Iba pripomeniem: takzvaný črepinový súd využívali aténski občania, aby sa zbavili človeka škodiaceho spoločenstvu. Raz do roka na črepinu, teda ostrakon – vtedajší najdostupnejší materiál – mal každý občan právo vyškrabať meno rozvracača a kto dostal najviac ostrakonov, musel do desať rokov trvajúceho vyhnanstva.
Takže nález vlastne hovoril o tom, že akýsi neborák Themistokles mal byť pomocou štrnásťčlennej kľaky nespravodlivo odsúdený.
Okamžite som si toho zradeného človeka adoptovala a spravila si z neho hrdinu.
Aby som si to potvrdila, začala som hľadať a našla som: Themistokles – vojenský víťaz nad Peržanmi a aténsky staviteľ (trošku ma zamrzelo, že som ani len netušila, že existoval) - bol skutočne pomocou črepinového súdu z Atén vyhnaný.
Prikývla som, takto to vždy dopadne, keď rozhoduje lúza: vždy sa potrebujú zbaviť silných jedincov! Fuj! Samozrejme, že to nedokázali čestnými prostriedkami. Aj keď neskoro, archeológia ich odhalila. Dobrý, čestný a zradený.
A potom na mňa dopadla tvrdá rana reality, keď som ďalej čítala:
Themistokles bol skutočne slávnym víťazom, no po ukončení bojov sa z neho stal arogantný, zákerný politik. Žiarlil na úspechy iných, podplácal, klamal, vyhrážal sa. Aténčania ho už mali dosť, preto žiadali črepinový súd. Ten rozhodol o jeho vyhnanstve.
Lenže Themistokles si to namieril rovno k Peržanom, požiadal o politický azyl a nechal sa využívať na protigrécku propagandu. Bývalí nepriatelia ho zahrňovali nepredstaviteľným bohatstvom, takmer ho zbožštili. Pre Aténčanov sa stal zradcom.
Tak toto na ideálneho hrdinu vôbec nevyzeralo a začala som sa cítiť akosi trápne.
Navyše som si k tomu archeologickému nálezu dohľadala, že v skutočnosti nikto nevie, koľko rokov trvalo, kým sa črepiny na hromade nazbierali a že 14 rytci mohli byť takpovediac licencovaní pisári, ktorí plnili objednávky obyvateľov neznalých písma. Niet dôkazov, že šlo o podvod.
Teraz to už nevyzeralo ani na sprisahanie voči hrdinovi.
Dočítala som a pochytila ma zlosť. Na Themistokla, na Atény, na Peržanov, na demokraciu, na celú antiku a celé Grécko, všetkých archeológov a novinárov, skrátka na celý svet.
Ak by mi v tej chvíli niekto ponúkol vysvetlenie, akékoľvek vysvetlenie, v ktorom by som aj tak mala pravdu ja a moja teória zradeného velikána, ktovie. Možno by som aj brala. Len vymazať ten svrbiaci pocit trápna.
Veď vravím, prípadová štúdia.
