Historička umenia Zuzana Bartošová vás zoberie za svojimi umeleckými zážitkami uplynulých týždňov. Audio verzia glosy v Archíve RTVS.
Zážitky, zážitky, zážitky…
Pred tromi týždňami sme sa vrátili z krátkeho výletu s vnúčatami do Paríža. Boli tam prvý raz, a tak sme čas naplnili „povinnými cvikmi“: Víťazný oblúk a pohľad z neho na ružicu bulvárov, najkrajší pohľad na Eiffelovu vežu z námestia Trocadéro, výstup na ňu i Louvre s Monou Lízou, pred ktorou sa tlačili turisti. Tam deti videli, ako ľudia podliehajú trendom a málo vnímajú jedinečnosť majstrovských diel. Pred Boticelliho freskami sme dlho stáli očarení a nikto nám v pohľade na ne neprekážal. Rovnako pred Leonardovou Annou samotreťou, či antickými sochami.
V Marais sme nádvorím paláca de Sully prešli na renesančné námestie Vosges a prechádzku štvrťou skončili pri Centre Beaubourg Georges Pompidou. Kvôli vnúčatám sme išli na blší trh. Nevychádzali z údivu, čo všetko sa nemusí vyhodiť, naopak, predáva sa a ľudia to kupujú. A my dospelí sme si overili, že bukinisti ešte majú stánky na nábreží Seiny, aj že Latinská štvrť a bulvár Saint Michel žijú svojím životom.
Avšak najsilnejší zážitok bol, keď sme po prechádzke kvetinovým trhom na ostrove Cité navštívili Sainte Chapelle. Dvojpodlažná gotická kaplnka, kde z temného prízemia mohli na poschodie prežiarené svetlom farebných vitráží vyjsť len členovia kráľovskej rodiny, fascinuje svojou nadpozemskou nádherou.
Po návrate do Bratislavy sa intenzita zážitkov neprestala stupňovať. Zmeškala som síce Jean-Michela Jarrea, ale o tom, že hral strhujúco, som sa dozvedela nielen z médií, ale aj od neznámeho človeka, ktorý o ňom v kaviarni nahlas rozprával dvom užasnutým čašníčkam. Koncert bol súčasťou festivalu Starmus VII s podtitulkom Budúcnosť našej domovskej planéty.
Zúčastnilo sa ho viacero svetových vedcov vrátane jeho spoluzakladateľa Briana Maya, astrofyzika a gitaristu skupiny Queen v jednej osobe. Nechýbalo niekoľko nositeľov Nobelovej ceny. Bola som na prednáške astrofyzika Michela Mayora, ktorý zrozumiteľne aj pre nás laikov vysvetlil, ako hľadá so svojím tímom nové planéty. Jednu z nich pomenovali po hudobníčke a performerke Laurie Anderson, ktorej v Bratislave udelili medailu Stephena Hawkingsa.
V jej prejave pri preberaní zaznelo viacero nenápadných, ale dôležitých odkazov. Hovorila o svojom rezidenčnom pobyte v NASA, kde sa venovala porozumeniu umelej inteligencii a možnostiam, ako ňou prepojiť vlastné umelecké koncepcie s aktuálnym poznaním. Veď preto, že je vo svojich snahách úspešná, ju ocenili za excelentnosť vo vedeckej komunikácii.
Bola však aj osobná. Rozprávala o svojom dedovi, ktorého sa po smrti matky zriekol otec. Láskavo interpretovala jeho výmysly o šťastnom detstve, ktorými zastieral skutočnosť, že ho strávil v neľudských podmienkach polepšovne. Hovorila o sociálnej nespravodlivosti v minulosti, ale upozornila na jej pretrvávanie do dneška. A na záver ukázala, aké je dôležité ovládať svoju myseľ a telo, žiť v pozitívnom súznení so sebou samou aj so svetom, ktorý nás obklopuje. Posolstvo hodné dalajlámu, povedala som si, čo potvrdilo aj moje osobné stretnutie s ňou na druhý deň.
Po týždňoch plných zážitkov viem, že ma čakajú ďalšie. Síce tichšie, ale určite pozoruhodné, zo sveta výtvarného umenia. V nekomerčnej bratislavskej Galérii TOTO otvorili výstavu ilustrácií Rudolfa Filu, ktorej vernisáž som nestihla. V Galérii Jozefa Kostku je výstava kedysi jeho žiaka, sochára Marka Hubu. Obe sú výsledkom osobných iniciatív, ako aj prezentácia ukážky z tvorby maliara a akčného umelca Vladimíra Kordoša. Živými interpretáciami významných diel z dejín výtvarného umenia už v roku 1980 predznačil jedinečný spôsob uchopenia esencie minulosti. O čosi neskôr začala príbuzne tvoriť svetoznáma Cindy Sherman. O dielach Vladimíra Kordoša, ktorý žil za železnou oponou, určite nevedela. Škoda, že dodnes nie sú dostatočne známe v medzinárodnom kontexte.
Vrátim sa však na začiatok mojej glosy. Počas pred minuého víkendu som si chcela pripomenúť Paríž, mala som chuť znovu cítiť jeho vzduch a preniesť sa do transcendentálneho sveta svojho najsilnejšieho zážitku. Využila som možnosť ešte raz, navštíviť výstavu Marka Blaža v Slovenskej národnej galérii. Stála som pred jeho obrazmi inšpirovanými Sainte Chapelle a naplno vnímala chvejivosť farebného spektra tohto priestoru, ktoré sa mu v nich podarilo geniálne sprítomniť.
