Pred týždňom bol u nás spáchaný atentát na verejného činiteľa. Niečo, čo sme doteraz videli iba v zahraničných akčných filmoch, sa práve u nás stalo skutočnosťou. A zasiahlo to aj svet detí, ktoré by to mali pochopiť, pretože ony budú tento svet čoskoro formovať. Nad týmito súvislosťami sa viac zamýšľa spisovateľ Silvester Lavrík.
Audioverzia glosy v Archíve RTVS.
Udrieť niet koho, utiecť niet kam
V deň atentátu na premiéra Roberta Fica som mal tri besedy so školákmi. Došlo aj na historické paralely, bavili sme sa o bielych miestach v našej kultúrnej pamäti. A na smutné konštatovanie, že pálčivé otázky z minulosti ostávajú naliehavo aktuálnymi aj dnes. Na tom zistení bolo najsmutnejšie to, že som to neskonštatoval ja, ale – žiaci. Gymnazisti.
Popoludní som vzdelával majsterky a majstrov odborného výcviku. Absolvujú doplnkové pedagogické štúdium, riešili sme historický a politický kontext výchovy a vzdelávania. O tretej sme si urobili prestávku. A zistili, že ktosi sa pokúsil zastreliť predsedu vlády. A zistili sme, že aj samotné vzdelávanie je politika.
Téme multiperspektívy nazerania na dejiny som sa vo svojich verejných vystúpeniach venoval už veľakrát. Uvažovaniu nad tým, ako sa formatívne historické udalosti premietajú do osudov jednotlivcov som venoval dva romány a niekoľko poviedok i rozhlasových a divadelných hier.
V polovici mája 2024, krátko pred treťou popoludní, pred kultúrnym domom v Handlovej veľké dejiny Slovenska zatajili dych a s rachotom otočili stranu. Tie malé, plné každodenných starostí a povinností zdúpneli, no vzápätí sa s pocitom nerozhodnej bezmocnosti pohli ďalej. Mozgy stŕpnuté, jazyky ťažké a ťarbavé, habkavo sme sa snažili to, čo sme ako spoločnosť práve zažili, nejako – pomenovať. Nešlo to, bolo to príliš naliehavé – stalo sa to tak blízko, tak banálne, tak ľahko! Z celého vejára možností sa nám v takej chvíli zdajú byť použiteľné iba dve – udri alebo uteč. Lenže udrieť niet koho a utiecť niet kam.
Tak, ako v to májové popoludnie som sa cítil, keď uniesli prezidentovho syna. Keď zavraždili novinára a jeho priateľku. Podobné pocity som zažíval aj vo chvíľach, keď sme sa dozvedali o páde Dvojičiek, cunami, veľkých zemetraseniach, invázii vo februári 2022. Všetky tieto spomienky vo mne spája pocit ochromenia a bezmocnej bázne. Úžasu z toho, že sa stalo niečo – nepredstaviteľné.
Po prvom nádychu sa rozhovoria tí z nás, ktorí príčiny a vinníkov nehľadajú ale stanovujú. A keď rýchlo, tak nahlas. Šok z prežitého, potreba nájsť aspoň iluzórny pevný bod a zúfalá túžba odtlačiť od seba tú obludne veľkú udalosť čo najďalej nech sú nám ospravedlnením. No ako plynie čas, hladina hormónov sa upokojí a na nás doľahne neodbytná potreba to, čo sme práve zažili, pochopiť. Vyrovnať krok s tými veľkými dejinami. Nájsť dôvod a silu žiť ich deň za dňom, téma za témou, rozmenené na drobné, no predsa ako celistvý obraz zmyslu vlastnej existencie.
Deti sú dobrým a dôležitým dôvodom pokúsiť sa o to. Možno preto, že môj svet predstáv o tom, ako svet urobiť predstaviteľným miestom na život nabúral atentát bezprostredne po tom, ako som sa to celé dopoludnie pokúšal vysvetľovať žiakom a celé popoludnie ich učiteľom ma priviedol na paralelu, ktorá sa nám možno nebude páčiť, ale možno má v sebe aspoň náznak analógie.
Len pre názornosť a pracovne si v tejto chvíli Slovensko predstavujem ako zanedbané problémové dieťa. Snaží sa, trápi sa, aj sa mu občas podarí splniť vlastné i cudzie predstavy o tom, ako by mala moderná spoločnosť fungovať, no stojí ho to toľko mentálnych a fyzických síl, že hneď vzápätí vyvedie hlúposť, ktorá všetko jeho konštruktívne úsilie ak nie úplne znehodnotí, tak aspoň spochybní a zneváži.
Takáto analógia mi zišla na um preto, lebo si uvedomujem, že až potom sa ako spoločnosť budeme vedieť pohnúť ďalej, ak všetci a každý z nás začneme a neprestaneme hľadať slová, ktorými spoločenské a politické kotrmelce, ktorých dôsledky sa s nami ponesú navždy, budeme vedieť vysvetliť – deťom. Nie ospravedlniť bez súdu, nie odsúdiť bez snahy o pochopenie. Vysvetliť a pomôcť zapamätať si.
Intervenčné tímy vyškolené prekonávať postraumatické stavy nebudú môcť zasahovať v každej obývačke, či triede. Napriek tomu sa nepokúšajme o takýchto vážnych veciach mlčať, či hovoriť z pozície neomylných sudcov. Naše deti si zaslúžia vedieť o problémoch doby, ktorú žijeme, čo najviac. Hovorme s nimi. Nepodceňujme ich. Nezanedbávajme, aby nás raz nemali chuť prefackať.
