Spisovateľ a kazateľ Daniel Pastirčák sa osobne prvý krát s politickou cenzúrou stretol ako študent Umeleckej priemyslovky počas minulého režimu. Jeho spomienky na minulosť sa prelínajú s prítomnosťou a ústia až do „Spomienok na budúcnosť“.
Spomienky na budúcnosť
Bol som protestovať proti novele trestného zákona, bol som pred Bibianou, bol som pred rozhlasom. Hľadám slová, ktorými by som vyjadril čo cítim. Našiel som ich u Ericha von Dänikena. Filmu o vplyve mimozemšťanov na našu civilizáciu dal názov Spomienky na budúcnosť. Vystihuje to môj pocit: Budúcnosť do ktorej sme unášaní, mi pripomína časy spred novembra 1989. Nevraciame sa iba do časov Mečiara. Rusko vtedy nebolo tým čím je dnes, a strata demokratických slobôd nebola tak hrozivo reálna.
V obývačke mám epoxidový odliatok spútaného anjela – soška, ktorú som v roku 1977 vytvoril pre výstavu, ktorú komunistický strážcovia čistej kultúry zakázali. Naivný symbolizmus: Anjel je zviazaný povrazom, zlomené krídlo ma pripútané k telu, druhé sa však v slobodnom oblúku dvíha hore. Keď som si tú sošku, pred pár rokmi zo stretávky spolužiakov odvážal domov, aj druhé krídlo sa zlomilo, musel som ho zlepiť.
Krehké krídlo slobody sa znova láme. Naša doba, je dobou ohrozenej slobody. Nepriatelia slobody vždy vedeli využiť slobodu na to, aby nás o ňu pripravili. Generácia, ktorá vyrástla po 89 roku, si svet zbavený slobody predstaviť nevie. Niektorým sa pozdáva nacizmus, iným komunizmus, okúzľuje ich silácka nenávistná rétorika. Nedochádza im, že to čoho sa dožadujú, môže existovať iba vo svete, v ktorom by ani vo sne nechceli žiť.
Nuž, spomínam si na našu zakázanú výstavu. Zahájili sme ju vernisážou v piatok večer. Návštevníci si výstavu pozreli a postupne sa rozchádzali, iba jeden pán zostal. Pomaly sa prechádzal a robil si poznámky do zápisníka. V pondelok sme našli dvere do výstavnej miestnosti zamknuté, zapečatené pečaťou ministerstva vnútra.
Poznámky z malého zápisníku skončili na stole úradníkov z ministerstva vnútra. Tam si ma predvolali na výsluch. Najprv prísne otázky, aké zvykne klásť detektív usvedčenému zločincovi, a potom chlácholivé uvoľnenie: „Vieme, že to nemáte z vlastnej hlavy. Kto to bol? Kto vás použil?“ Svoju verziu už mali hotovú. Videli v nás bábky nastrčené zákernými chartistami z Brna. Bolo to komické. O Charte sme sa dozvedeli iba z televízie. Znechutení a plný hnevu sme sledovali známe osobnosti, ako prednášajú svoje ponížené a bezduché vyhlásenia pred televíznymi kamerami. Celebrita za celebritou, povinne pred očami verejnosti pridávali svoje podpisy pod smutne známu Antichartu.
V strede výstavného priestoru stál obraz s názvom: Ako by to vyzeralo, keby si každý robil čo chce. Autor tajnej správy z archívov ŠTB sa okrem iného sťažoval i naň: Niektoré z vystavených prác sú dvojzmyselné a nevhodné, napr. obraz znázorňujúci ako polícia drží osobu a bije ju obuškami... Priamo do centra kompozície kamarát Oko umiestnil postavu mladého muža so zaviazanými ústami. Policajti ho mlátili obuškami. Mládenec sa búril proti rečníkovi, ktorý v ruke, ako symbol porazenej slobody, držal mŕtveho motýľa. Scéna sa odohrávala na námestí pripomínajúcom dvor väznice. Zástup v oblekoch odmeňoval policajtov potleskom. Oka som navštevoval počas toho ako obraz maľoval. Ani vo sne by mi nenapadlo, že pod jeho štetcom vzniká dvojzmyselný obraz. Mne sa javil úplne jednoznačný.
Naše naivné dielka by bolo možné označiť za angažované. Angažovali sme sa proti totalitnému režimu. No angažovali sa práve tým, že sme odmietali byť angažovaní. Angažovali sme sa v mene vzbury proti povinnej angažovanosti, tá bola vtedy celému umeleckému svetu vnucovaná politickou mocou. Neangažovali sme sa v mene žiadnych ideí „lepšieho sveta“, nemali sme v hlave koncepty liberálnej demokracie, či chartu ľudských práv, angažovali sme sa v mene pravdivého vyjadrenia skutočnosti, tak ako ju zažívame, angažovali sme sa proti všetkým vopred daným ideovým prefabrikátom.
V európskom kultúrnom prostredí sa dnes angažované umenie oceňuje. Preferujú sa diela, ktoré svojím politickým podtextom zodpovedajú súčasnej predstave o pokroku civilizácie. Nie je ten dnešný dôraz na národnú identitu a tradičnú kultúru iba reakčnou karikatúrou tej pokrokovej angažovanosti?
Filozof Paul Ricouer napísal:
Umelec zachraňuje farbu, zvuk, pôvab slova, a tým bez toho, aby o to výslovne usiloval, kriesi onú najprvotnejšiu pravdu sveta a nášho života, ktorú vedec pochováva. Tým, že vytvára obrazy a mýty, umelec interpretuje svet a nepretržite vynáša etický súd nad našou existenciou, a to i vtedy, či hlavne vtedy, keď nemoralizuje.
Naša sloboda sa ocitla v ohrození. Tí, čo sa ju rozhodli skrotiť nepoužívajú autoritársky jazyk diktátorov. Vystupujú ako obhajcovia ľudských práv. Pán Machala sa dožaduje účasti zástancov plochej zeme v televíznych diskusiách v mene práva na slobodu prejavu. Deklarovanie ľudských práv nestačí. Sloboda bez zodpovednosti je prázdna a ľahko zradí samu seba. Ľudskosť stojí na morálnych imperatívoch. Najprv je tu imperatív: Nevyslovíš krivého svedectva - záväzok hovoriť pravdivo, až potom môže byť reč o práve na slobodu prejavu. O ľudských právach sa nediskutuje - hovorievame. Naozaj? Ak by sme o nich neboli diskutovali, zrodila by sa azda deklarácia ľudských práv? Tvárou v tvár pánovi Machalovi a jemu podobným predsa musíme diskutovať o tom, čo je a čo už nie je právom na slobodu prejavu.
